Matovič Sulíka potrebuje, aby mal na koho hádzať svoje koronaproblémy, myslí si Urmanič

Martin Urmanič (Zdroj: Archív MU)

Udalosti uplynulého týždňa pre Denník Slovensko zhodnotil majiteľ spoločnosti Communications & Campaigns Martin Urmanič. Na rozdiel od minulých rekapitulácií nás dnes zaujímal aj jeho pohľad na dôležité zahraničné dianie.

Spolumajiteľ finančnej skupiny Penta Jaroslav Haščák bol čerstvo prepustený z väzby. Prekvapilo vás to?

Mňa skôr prekvapilo, že do nej šiel až toľko rokov od vypuknutia kauzy Gorila. Ak niekto čakal, že zásahom v sídle Penty sa nájdu nejaké dôkazy, tak buď je nekonečný idealista, alebo si o Jaroslavovi Haščákovi myslí, že je totálny amatér, ktorý si v šuflíku svojho stola drží dokumenty spojené s tým všetkým, čo si prečítala celá verejnosť na internete. Rovnako tak, jeho väzba mi skôr ako skutočný záujem, prišla ako divadlo. Odvádzali ho bez pút na rukách a ak si dobre pamätám v ruke si „frajersky“ niesol dokonca mobil. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že išlo o predstavenie v réžii vládnej koalície, aby občanom ukázala, ako mohutne bojuje – povedané slovníkom premiéra – s mafiou. Rozhodnutie o prepustení Jaroslava Haščáka však pokazilo tento scenár. Nič to nemení na fakte, že vláda, ak chce imitovať aspoň nejakú inú činnosť, okrem hádok, musí ponúkať ľuďom, voličom, aspoň zatýkania v priamych prenosoch. Z toho sa však občania nenajedia. Padajúca ekonomika, krivkajúca pomoc podnikateľom, chaos v nemocniciach, absencia reálneho plánu ako sa vysporiadať s coronou, obmedzenie pohybu, “houmofis”, deti miesto v školách doma pred monitormi – to sú denné reálie bežného človeka na Slovensku. A ak politici hovoria – sme v tom spoločne, nemajú pravdu. Politikom totiž každý mesiac cinkne na účte výplata. Mnohým občanom tá informácia z banky už dlho neprišla. 

Úmrtie a zranenie generála Milana Lučanského bude skúmať nezávislá komisia. Bez ohľadu na to, k čomu dospeje, už teraz sa ozývajú hlasy požadujúce hlavu ministerky Márie Kolíkovej. Vidíte u nej dôvody na vyvodenie politickej zodpovednosti?

Ministerka len potvrdila moje oveľa skôr vypovedané slová – aj pre Váš portál o tom, že vládne zoskupenie nezvláda komunikáciu. Nie len po technickej, ale ani po strategickej stránke. Dlhé mlčanie vo veci umožnilo vznik rôznych teórií o tom čo sa stalo a vytvorilo množstvo otázok, na ktoré sa ľudia doma sediac pred televízormi pýtajú – pretože sa to nepýtajú novinári. K tomu tie odpovede prišli nie kompletné a hlavne prišli príliš neskoro. No a do toho sa premiér záhadne odmlčal, akoby sa ho udalosti netýkali. Problém je však v tom, že sa ho týkajú. Je šéfom slovenskej vlády a udalosť sa stala na Slovensku. V čase keď mal radšej mlčať postoval svoje „múdrosti“ na fejsbukovom profile a keď prišla prvá najzásadnejšia chvíľa, kedy sa mal ukázať ako skutočný premiér, tak zbabelo zdupkal a nechal v tom ministerku vlastnej vlády samotnú. Situáciu sa snažil zachraňovať minister obrany Jaroslav Naď, ale svojim statusom o odmene „bonzákovi“ len prilial olej do ohňa a potvrdil, že je málo zdatný stratég a komunikátor. Čo sa týka politickej zodpovednosti… Keď spadlo lietadlo s našimi vojakmi v maďarskej obci Hejce, vtedajší minister obrany Juraj Liška podal demisiu. Je snáď každému zrejmé, že túto udalosť nemal na svedomí. Tomu sa však hovorí politická kultúra. Neboli to námestia, kde vtedajšia opozícia organizovala ľudí, na ktorých sa o novej politickej kultúre hovorilo podobne ako v predvolebných sľuboch dnešných vládnych predstaviteľov? Ale túto časť svojej politiky, a rovnako aj všetko ďalšie budú hodnotiť voliči pri nasledujúcich voľbách a vystavia známku každému politikovi.

Peter Pellegrini požaduje zrušenie núdzového stavu. Môže to byť reakciou na mienku jeho voličov alebo naozaj verí tomu, že by nemal ostať v platnosti?

Alebo to môže byť kombinácia oboch vecí. Peter Pellegrini je už dostatočne skúsený politik na to, aby vedel, že súčasťou politickej komunikácie je potrebné byť stále na „pulze dňa“ a teda, že veľa z toho čo a ako povie, by malo byť v súlade s očakávaniami voličských skupín, ktoré oslovuje, resp. ktoré má záujem osloviť. Nie sme ojedinelá krajina v Európe ani vo svete, ktorá má vďaka korone podobné problémy. Ak sa však pozrieme na to, ako neexistovala žiadna letná príprava na očakávanú druhú vlnu pandémie, tak núdzový stav je aktuálne núdzovou reakciou vlády na pandemickú situáciu. Zodpovednosť nesú jednoznačne tí politici, ktorí sú pri moci. Opozícii stačí robiť len gestá a vyhlásenia. A táto požiadavka Petra Pellegriniho je takýmto politickým aktom.

Vplyvný poslanec strany Za ľudí Miroslav Kollár pohrozil odchodom z koalície, ak prejde novela o verejnom obstarávaní z dielne Štefana Holého (Sme Rodina). Ide o blufovanie alebo to skutočne môže zaškrípať?

Sledujúc poslanca Miroslava Kollára už dlhšie, si myslím, že svoje postoje myslí vážne. Dôvody pre ktoré stojí proti novele sú veľmi zrejmé a jasne formulované. Ako človek so skúsenosťami zo samosprávy vie veľmi dobre o čom hovorí. Jeho poukázanie na návrat cez túto novelu v čase späť, čiže napríklad to, že verejné obstarávania sa znova stanú menej transparentnými je určite vážne. Jeho argumenty majú svoje skutočné rácio a som si istý, že hlas tejto novele v pléne nedá a ako politické gesto učiní svoj odchod zo skupiny vládnych poslancov.  Koalíciu to neoslabí, ale tento krok poslanca Kollára niečo veľmi vážne napovie o nerovnováhe medzi očakávaniami voličov od vlády a tým, čo vláda pre krajinu skutočne robí. A ak zvážime, že aj samotná Generálna prokuratúra tvrdí, že vicepremiér Holý nemá kompetenciu predkladať takúto novelu, stojí za otázku, či vláda pozná právne predpisy v SR.

Premiér Igor Matovič opäť veľmi vážnym spôsobom obvinil Richarda Sulíka zo zlyhania pri nákupe antigénových testov. Výsledkom toho je vraj katastrofa a tisíce mŕtvych. V rovnaký deň europoslanec za OĽaNO Peter Pollák vyzval predsedu vlády, aby Sulíka odvolal z funkcie. Nemôže týmto tempom prísť k rozpadu koalície?

Ak by som chcel veľmi zľahčiť odpoveď na Vašu otázku tak by som povedal, že za posledného minimálne pol roka, za všetko čo sa na Slovensku udialo môže Richard Sulík. Paradoxom však je, že za všetko čo sa tu deje môže Igor Matovič, pretože on je ten, čo vštepuje vláde jej formát. Premiér je proste líder výkonnej moci a podľa toho sa má správať. Nemá rozdeľovať na tlačovkách a v statusoch úlohy svojim ministrom, má brať za nich zodpovednosť a nie verejne im de facto udeľovať pochvaly alebo pokarhania. Vláda nie je firma. Vláda je kolektívny orgán štátnej moci a od jej činnosti či nečinnosti sa vyvíja štát. Táto úloha vlády akoby niekomu ušla. Dať status na fejsbuk ešte neznamená, že politik práve robil politiku a teda, že niečo konkrétne vykonal. Stávame sa svedkami vládnutia cez statusy. Podobne ako toto čo popisujem sa deje aj vo vzťahu na linke Matovič – Sulík. Krajina sa nestačí čudovať, čo sa deje.

Ak by SaS odišla z vlády, alebo by z nej bola odídená, tak vláda by sa nerozpadla. Len sa zmenia pomery v nej. Trojlístok OĽaNO, Sme rodina a strana Za ľudí by mali síce tesnú, ale stále väčšinu v NR SR. Ak je vicepremiér Sulík taký neschopný, ako ho popisuje predseda vlády, tak nerozumiem tomu, prečo ho Igor Matovič jednoducho nevymení. Má na to v rukách všetky možnosti. Miesto riešenia situácie sa stále a dookola s ním dostáva do konfliktu. Až začínam mať pocit, že ho svojim spôsobom potrebuje, aby mal na jednej strane na koho hádzať koronaproblémy a na strane druhej tými hádkami prekrýva omnoho zložitejšie a závažnejšie ťažkosti, ktoré nečinná vláda Slovensku pripravila. Je otázkou, dokedy dostatočne sebavedomý Richard Sulík bude ochotný toto ponižovanie trpieť. Napríklad jeho opakovaná absencia na zasadnutiach vlády tiež nesie v sebe istý odkaz premiérovi. Na druhej strane, člen vlády má na zasadnutiach vlády sedieť. A to bez debaty. O to viac ak je vicepremiérom.

Priaznivci amerického prezidenta Donalda Trumpa v stredu vtrhli do budovy Kapitolu, čo svojim spôsobom zaklincovalo extrémne napätú atmosféru v USA počas posledných mesiacov. O čom vypovedá tento incident?

Celá situácia zo stredy je povestnou špičkou ľadovca napätej situácie v ktorej sa USA už roky nachádza. Ak hovorím roky, nemám však na mysli len funkčné obdobie prezidenta Donalda Trumpa. Mám na mysli stále sa rozširujúcu priepasť v americkej spoločnosti, ktorá je z roka na rok výraznejšia. Počiatky toho vidím niekde v čase impeachmentu prezidenta Billa Clintona. Vtedy si to vzájomne dosť zásadne medzi sebou rozdali Demokrati s Republikánmi. Následky toho sa odzrkadlili vo vzťahu Demokratov k administratíve prezidenta Busha juniora a potom vo vzťahu Republikánov k vládnej moci prezidenta Obamu. Robili si skrátka napriek. Tieto dlhé roky vplývali na Američanov a to tak, že v nich rástol a povedzme si pravdivo, za asistencie politikov a médií a z časti aj rôznych vplyvných mimovládnych zoskupení pocit frustrácie z diania na domácej scéne. Američania vlastne ani inú scénu nemajú potrebu sledovať, takže všetko čo videli a zažívali doma ich o to viac zasahovalo a ovplyvňovalo. Keď si spomeniete aké protesty sprevádzali výhru prezidenta Trumpa v predchádzajúcich voľbách, aké vyhlásenia o odsťahovaní sa prednášali národu hviezdy showbiznisu a aké katastrofické scenáre sa šírili, tak to len podčiarkuje moje slová o nezdravom stave americkej spoločnosti. No a streda a udalosti z nej tomu dali korunu. Útok na americký parlament bol doteraz skôr obrázok z filmov Hollywoodu. Od stredy je to aj obraz stavu USA, za ktorý môže tak jedna ako aj druhá strana. Ktorá akým dielom, už nechám na posúdenie americkým politológom a sociológom.

Zakladateľa Wikileaks Juliana Assangea v Británii odmietli vydať do Spojených štátov. No z dôvodu jeho katastrofálneho psychického stavu a hroziacej samovražde, nie z obáv pred politickým prenasledovaním. Súd zároveň zamietol možnosť jeho prepustenia na kauciu. Môžu za tejto situácie jeho priaznivci vôbec hovoriť o výhre? Ako vnímate činnosť Assangea ako takú?

Je to pre nich taký polovičný úspech. Majú nateraz „istotu“, že Juliana Assangea nevydajú, ale dôvody ktoré súd uznal ako argument na svoje rozhodnutie ich určite netešia. Pretože nepriamo súd povedal, že to, z čoho je obviňovaný je fakt.

Treba si však povedať, že ide o mimoriadne citlivú otázku hneď z viacerých dôvodov. Dokonca sa vo filozofickej rovine s tým stretávame aj u nás doma: je vynesenie pravdy na svetlo sveta prekročením hraníc? Istotne nie je. Otázka je však neprehľadanejšia vo chvíli, keď sa so získaním pravdy udialo niečo, čo úplne bežné už nie je. A do toho všetkého vstupuje v prípade Juliana Assangea aj fakt, že je to Austrálčan, ktorého chcú súdiť Spojené štáty Americké.

Takto sme sa dostali do klbka toľkých premenných, že málokto dokáže zodpovedať Vašu otázku o vnímaní  činnosti Juliana Assangea tak, že nevyvolá vášne v druhom tábore. Z pohľadu administratívy USA je to zločinec. Z pohľadu bojovníkov za spravodlivosť, za pravdu a budúcnosť ukáže či aj za slobodu ako takú, je hrdinom. Pristavím sa ešte pri jednom fakte. Úplne sa zabudlo riešiť to, čo ako šokujúce zistenia a teda ako zásadný obsah, zverejnil Julian Assange. Na to sa „nejako“ zabudlo. Celá debata sa točí o tom či ho vydať, alebo nevydať americkým orgánom. To tiež o niečom hovorí. Je to pravda o potrebnosti a nepotrebnosti pravdy v politike a celkovo v našej prítomnosti.

— Tomáš Dugovič

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

45

Našli ste chybu? Napíšte nám na

ZACHRÁŇTE DENNÍK SLOVENSKO


Rastúca čítanosť, no klesajúce príjmy. Tento paradox súvisiaci s koronakrízou neobchádza ani Denník Slovensko. K nemu sa pridružili aj početné podpásové útoky oponentov.

Pomôcť k záchrane perspektívneho národno-konzervatívneho mediálneho projektu však môžete aj vy. Urobiť tak môžete zaslaním ľubovoľného príspevku alebo pravidelnou sumou na náš transparentný účet, prípadne na náš bežný firemný účet.
Bojujeme aj za vás. Ďakujeme.


Prispejte nám transparentne
(IBAN: SK58 0900 0000 0051 6012 9105)

Prispejte na náš bežný firemný účet anonymne
(IBAN: SK22 0900 0000 0051 7010 3099)

DENNÍK SLOVENSKO — Denník pre Slovensko

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...

Odoberajte náš newsletter