Naď sa pokúsil jedným komentárom klesnúť na úroveň Lukašenka

Minister obrany Jaroslav Naď (Zdroj: SITA)

KOMENTÁR Prerod z demokratického politika rešpektujúceho vôľu ľudí (alebo aspoň sa tak tváriaceho) na niekoho, kto ich vníma ako luzu neschopnú doceniť nedozerné kvality vlády, zvyčajne trvá dlho. Slovenský minister obrany, o ktorého kredibilite existujú pochybnosti už roky, sa o to pokúsil jednou myšlienkou. Vyšlo to.

Včerajšia masová demonštrácia v uliciach Bratislavy, no takisto aj iných slovenských miest vrátane Košíc či Banskej Bystrice, sa nedá opísať ako synonymum dokonalého občianskeho odporu.

Viacero pozorovateľov totiž správne upozornilo, že opraty protestu mali v rukách aj futbaloví chuligáni či komunisti, že priestor na rečnenie dostal aj syn Jána Slotu, že dav obsahoval aj ľudí požadujúci také bizarnosti ako zoštátnenie už štátnej televízie RTVS a že zo zhromaždenia sa stala aj PR akcia opozičných strán.

Nie, všetko zlé nebolo

Bolo by však extrémne nefér orientovať sa len na kritiku. V dobe, kedy štát riadi usvedčený plagiátor najťažšieho kalibru, emočne nespôsobilý človek a arogantne odmietajúci každý nesúhlas s jeho spontánnymi a deravými nápadmi, a kedy štátna pomoc pre zúfalých ľudí viazne alebo nedosahuje potrebné kvality, je skôr trestuhodné byť ticho.

Sympatie ale nebudí len samotná idea, ale takisto aj zloženie protestujúcich. Málokto totiž popiera, že do ulíc vyrazili vo väčšine – až v drvivej väčšine – slušní a normálni občania, ktorí majú ďaleko od násilia a extrému.

Naď normálnych nevidel

Jedným z tých, ktorí tak ale robia, je aj minister obrany Jaroslav Naď (OĽaNO). Ten totiž na Facebooku skonštatoval nasledovné: „Ja normálnych ľudí nevidím demonštrovať. Iba opice, bitkárov, extrémistov a psychopatov“. Neskôr uviedol, že si za touto myšlienkou „absolútne“ stojí.

Hoci sa menovaný politik dlhodobo profiluje ako etalón demokratického a slobodu milujúceho lídra, jeho posledné vyjadrenie skôr vytvára dojem, že pod fasádou drieme pravý opak.

Na úrovni Lukašenka

A teda, až príliš veľká konzistencia arogancie, paranoje, popierania reality, viery vo vlastnú bohorovnosť (a omylnosť vraj hlúpych občanov) či nulová schopnosť odhadnúť, kedy je sebareflexia a pokora na mieste.

Ak vám to v obrysoch pripomína Alexandra Lukašenka v posledných mesiacoch, oponovať sa pravdupovediac veľmi nedá. A ak bude Naď touto cestou pokračovať, pomerne rýchlo sa ocitne medzi mlynskými kameňmi a v takom rozpoložení ako bieloruský prezident – milovaný len svojimi najbližšími a nenávidený všetkými ostatnými.

— Tomáš Dugovič

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

177

Našli ste chybu? Napíšte nám na

ZACHRÁŇTE DENNÍK SLOVENSKO


Rastúca čítanosť, no klesajúce príjmy. Tento paradox súvisiaci s koronakrízou neobchádza ani Denník Slovensko. K nemu sa pridružili aj početné podpásové útoky oponentov.

Pomôcť k záchrane perspektívneho národno-konzervatívneho mediálneho projektu však môžete aj vy. Urobiť tak môžete zaslaním ľubovoľného príspevku alebo pravidelnou sumou na náš transparentný účet, prípadne na náš bežný firemný účet.
Bojujeme aj za vás. Ďakujeme.


Prispejte nám transparentne
(IBAN: SK58 0900 0000 0051 6012 9105)

Prispejte na náš bežný firemný účet anonymne
(IBAN: SK22 0900 0000 0051 7010 3099)

DENNÍK SLOVENSKO — Denník pre Slovensko

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...

Odoberajte náš newsletter