KOMENTÁR Prerod z demokratického politika rešpektujúceho vôľu ľudí (alebo aspoň sa tak tváriaceho) na niekoho, kto ich vníma ako luzu neschopnú doceniť nedozerné kvality vlády, zvyčajne trvá dlho. Slovenský minister obrany, o ktorého kredibilite existujú pochybnosti už roky, sa o to pokúsil jednou myšlienkou. Vyšlo to.

Včerajšia masová demonštrácia v uliciach Bratislavy, no takisto aj iných slovenských miest vrátane Košíc či Banskej Bystrice, sa nedá opísať ako synonymum dokonalého občianskeho odporu.

Viacero pozorovateľov totiž správne upozornilo, že opraty protestu mali v rukách aj futbaloví chuligáni či komunisti, že priestor na rečnenie dostal aj syn Jána Slotu, že dav obsahoval aj ľudí požadujúci také bizarnosti ako zoštátnenie už štátnej televízie RTVS a že zo zhromaždenia sa stala aj PR akcia opozičných strán.

Nie, všetko zlé nebolo

Bolo by však extrémne nefér orientovať sa len na kritiku. V dobe, kedy štát riadi usvedčený plagiátor najťažšieho kalibru, emočne nespôsobilý človek a arogantne odmietajúci každý nesúhlas s jeho spontánnymi a deravými nápadmi, a kedy štátna pomoc pre zúfalých ľudí viazne alebo nedosahuje potrebné kvality, je skôr trestuhodné byť ticho.

Sympatie ale nebudí len samotná idea, ale takisto aj zloženie protestujúcich. Málokto totiž popiera, že do ulíc vyrazili vo väčšine – až v drvivej väčšine – slušní a normálni občania, ktorí majú ďaleko od násilia a extrému.

Súvisiaci článok:

Lukašenko dostal stopku od Medzinárodného olympijského výboru

Naď normálnych nevidel

Jedným z tých, ktorí tak ale robia, je aj minister obrany Jaroslav Naď (OĽaNO). Ten totiž na Facebooku skonštatoval nasledovné: „Ja normálnych ľudí nevidím demonštrovať. Iba opice, bitkárov, extrémistov a psychopatov“. Neskôr uviedol, že si za touto myšlienkou „absolútne“ stojí.

Hoci sa menovaný politik dlhodobo profiluje ako etalón demokratického a slobodu milujúceho lídra, jeho posledné vyjadrenie skôr vytvára dojem, že pod fasádou drieme pravý opak.

Na úrovni Lukašenka

A teda, až príliš veľká konzistencia arogancie, paranoje, popierania reality, viery vo vlastnú bohorovnosť (a omylnosť vraj hlúpych občanov) či nulová schopnosť odhadnúť, kedy je sebareflexia a pokora na mieste.

Ak vám to v obrysoch pripomína Alexandra Lukašenka v posledných mesiacoch, oponovať sa pravdupovediac veľmi nedá. A ak bude Naď touto cestou pokračovať, pomerne rýchlo sa ocitne medzi mlynskými kameňmi a v takom rozpoložení ako bieloruský prezident – milovaný len svojimi najbližšími a nenávidený všetkými ostatnými.

— Tomáš Dugovič

Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]