Prišiel až z Austrálie aby sa u nás učil, hovorí riaditeľ jedinej ZŠ na svete vyučujúcej sokoliarstvo

Pavel Michal (Zdroj: Zakladnaskola.com)

ROZHOVOR Na Slovensku existuje základná škola, na ktorej sa okrem matematiky či slovenského jazyka vyučuje ako povinný predmet aj sokoliarstvo. Riaditeľ Pavel Michal, ktorý jej vďaka tomu pomohol k záchrane, v rozhovore bližšie priblíži vznik, fungovanie a zaujímavosti tejto unikátnej vzdelávacej inštitúcie, ktorú navštevujú aj tisíce nadchnutých turistov. Ich systémom sa inšpirovali aj v Spojených arabských emirátoch.

Je sokoliarsto iba pro-forma predmet alebo ho beriete vážne? Čomu inému sa u váš žiaci či turisti priučia a čo môžu vidieť?

Nachádzame sa v areáli Základnej školy Maximiliána Hella v Štiavnických Baniach. Je to prvá základná škola na svete, kde sa vyučuje povinný predmet sokoliarstvo, ktorý je aj normálne známkovaný. Vyučuje sa od 5. ročníka po 9. rok. Predmetom si teda prejdú všetci žiaci, aj keď samozrejme, tí, ktorých to zaujíma viac sa sokoliarstvu venujú aj vo voľnom čase v rámci krúžkov.

Okrem sokoliarstva tu máme aj jazdectvo – teda máme tu kone a jazdecký areál, kolbisko, pričom už predškoláci majú jazdecký krúžok a jazdia s profesionálnou inštruktorkou.

Cez leto je škola otvorená verejnosti, sprevádzame hostí a turistov. Tých príde cez leto asi 10-tisíc, čo je vcelku slušné na to, že sme len základná škola. A tí turisti chodia cielene, väčšinou teda o nás vedia a idú sem na istotu.

Tých tu sprevádzame, máme tu vytvorený taký náučný park (Avespark, z latinčiny aves = vták), kde ich oboznamujeme s dravcami, exotickým vtáctvom a plazmi. Zameriavame sa aj na vzdelávanie v prírodovednej gramotnosti a klimatickej zmene, máme tu aj rôzne záhrady, napríklad vertikálnu záhradu. Je to prvá exteriérová vertikálna záhrada na Slovensku.

Zachytávame tu dažďovú vodu skrz tzv. vodozádržné opatrenia, čiže v jazierkach, nádržiach. Ročne zachytíme asi 1,3 milióna litrov dažďovej vody, ktorá teda nejde do kanalizácie, ale využije sa, čím sa aj spomaľuje otepľovanie – dostáva sa do pôdy, ochladzuje sa, skrz ňu sa ochladzuje aj atmosféra, aj cez výpary z jazierok. Takže sme na tento systém celkom pyšný a čo nás teší je, že tento model je zaujímavý aj pre iné školy, nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.   

Takže ste pre niektorých akýmsi vzorom?

Berieme to samozrejme s pokorou, ale vítame, keď sa naše myšlienky posúvajú ďalej.

Máte nejaké partnerské školy, ktoré tieto systém prebrali alebo preberajú? Ak áno, kde ich možno nájsť?

Máme viacero partnerských škôl. Dve v Čechách. To je Ústí nad Orlicí a Braňany. Oboje školy si zachytávajú vodu, aj keď nemajú ešte takéto záhrady ako my. Ďalšiu partnerskú školu máme v Maďarsku v meste Sarvaš, to je škola s vyučovacím jazykom slovenským. Rovnako to je aj slovenská škola v Chorvátsku v obci Josipovac Punitovački, tam si ale zase zobrali za vzor náš stravný systém.

Ako dlho fungujete? Samotná škola je tu, predpokladám, dlhšie, ale ako dlho je tu zavedený tento váš ojedinelý systém?

Vzdelávanie má v Štiavnických Baniach históriu asi 350 rokov. Samozrejme, to školstvo prešlo mnohými variantmi a zriaďovateľmi. Táto škola sa tu nachádza od roku 1970 a tento model sa vyvíja posledných 12 rokov, čiže od roku 2008. Pôvodne sme tu mali sokoliarstvo a o rok, dva roky sa k tomu pridružilo jazdectvo. Od roku 2014 až 2015 sa venujeme aj klíme.

Nadväzuje vaša škola na nejakú konkrétnu tradíciu sokoliarstva priamo tu, v Štiavnických Baniach? Respektíve, prečo ste si vybrali práve toto miesto?

Sokoliarstvo má skutočne na Slovensku dlhú tradíciu. Spomeniem napríklad to, že Slovensko sa teraz dostalo na zoznam UNESCO aj vďaka tomu, že tu máme perfektne zabezpečené vzdelávanie v tomto obore.

A prečo teda Štiavnické Bane, to bola hlavne vec môjho príchodu. Ja som odmalička sokoliarom, od 10 rokov sa tomu venujem a reálne sokoliarstvo zachránilo školu. Táto škola bola totiž vnímaná ako najhoršia v regióne, bola vo veľmi zlom, aj technickom, stave. Existoval už aj scenár, že sa táto škola zruší a deti (asi 100) pôjdu do školy v Banskej Štiavnici.

Našťastie sa veľmi rýchlo otočila karta a v súčasnosti máme 190 detí, z ktorých 130 dochádzalo minulý rok z miest. Čiže je to taká rarita, že mestské deti dochádzajú do dedinskej školy, keďže väčšinou je to naopak. Dokonca sme tu mali minulý rok 12 rodín, ktoré sa sem presťahovali kvôli škole.

Samozrejme, medzitým vznikol u nás aj dopravný systém, čiže máme autobusy a autá, ktorými vozíme deti do školy. Nedá sa to u všetkých detí, dohodli sme sa preto s regionálnym dopravcom SAD Zvolen a on nám vytvoril linku, ktorá ide cez celú Banskú Štiavnicu až sem a späť.

Musím povedať, že sa nám podarilo s autodopravcom dohodnúť veľmi promptne a bez problémov, takže nie je to tak, ako sa niekedy hovorí. Keď sa chce, tak to išlo veľmi rýchlo a naša spolupráca je, môžem povedať, nadštandardná.

Spomínali ste minule, že vaši žiaci nachádzajú uplatnenie aj v zahraničí po celom svete. Mali ste aj prípady, kedy sem prišli študovať ľudia zo zahraničia?

Nie ani tak študovať, ako pracovať. Momentálne je v našom školskom tíme lektor anglického jazyka. Prišiel až z Austrálie s tým, že sa chcel učiť sokoliarstvo a doma veľa možností nemal. Skontaktovali sme sa cez rôzne fóra a Nick prišiel na Slovensko ako 18-ročný. Medzitým si spravil kurz, aby u nás mohol robiť asistenta a učí u nás anglický jazyk. Bola to taká výmena, že on sa tu učil sokoliarstvo a za to u nás učil angličtinu, aj keď dnes je samozrejme už členom školského zboru a je učiteľom. A vidíme to aj na tých deťoch, že úroveň toho jazyka je niekde úplne inde.

Ja osobne anglicky neviem, ale dnes sme na inej úrovni. Minulý rok sme šli na konferenciu do Nórska k 250. výročiu vypočítania vzdialenosti Slnka od Zeme, čo vykonal teda Maximilán Hell. My sme tam teda išli a ja som si bral žiačku ako tlmočníčku. To bola udalosť na úrovni veľvyslancov, bola tam slovenská veľvyslankyňa v Nórsku, maďarská veľvyslankyňa, atď. Tí ostatní sa na to tak pozerali, že to bude tlmočiť nejaké dieťa? Ale keď spustila, tak to bolo na naozaj vysokej úrovni.

Čím to je, že takáto škola vznikla zrovna na Slovensku? Hlavne čo sa týka sokoliarstva, prečo tu a nie v strednej Ázii či v Arábii, kde je sokoliarstvo veľmi obľúbené?

Je to skutočne unikát na svete, také základné školy nie sú, alebo taký systém povinnej výučby. Ešte taký povinný predmet je na jednej škole v Banskej Bystrici, na strednej odbornej škole Pod Bánošom pre jeden odbor, na Lesníckej škole tu v Štiavnici je to voliteľný predmet. V Prešove je to tiež len krúžok.

A prečo zrovna tu? Je to o nás o ľuďoch. Slovensko je vnímané v rámci sokoliarskej obce veľmi vysoko. Mali sme tu zástupcov Medzinárodnej sokoliarskej asociácie a tí Slovensko zaraďovali do naj 5 alebo naj 3 krajín, čo sa týka sokoliarstva, úrovne aj kvalitou. U nás musí prejsť človek ťažkou prípravou a musí mať teoretické aj praktické vedomosti, aby sa stal sokoliarom – v Anglicku, v Amerike si to proste kúpi.

Čo sa týka arabského sveta, my sme ho viackrát navštívili so žiakmi v rámci rôznych festivalov alebo výstav. Náš vzdelávací systém bol použitý v al-Ajne v Spojených arabských emirátoch pri tvorbe školy. Dokonca pani, ktorá to zastrešovala, bola u nás niekoľko týždňov, pozerala sa, ako to tu funguje. Ale to nie je presne škola nášho typu, nejde o dennodenné vzdelávanie, ide skôr o víkendové či kempové vzdelávanie…

Čiže niečo ako letná škola?

Niečo na ten spôsob, pošlú tam deti, tie sa tam vzdelávajú, ale nemajú to ako klasický vzdelávací systém s matematikou, fyzikou atď. Sú tam však vidieť jasné stopy nášho systému, ktorý máme tu. To sa týka aj vybavenia, tam je to samozrejme jednoduchšie, lebo ak to zaujme šejka, tak tie peniaze sa hneď nájdu.

Áno, tam o peniaze nie je núdza. Ale vidíme, že to vie ísť aj na Slovensku, je to asi hlavne o tom chcení.

Ja mám pocit, že dobré veci, ktoré sú, bohužiaľ, ďaleko od Bratislavy, nikoho nezaujímajú. Zase nejdem tvrdiť, že sme tu najlepší na svete, ale je tu veľa dobrých, zaujímavých či unikátnych škôl v rámci Slovenska, ale málokoho to zaujíma. Najmä z vrcholných predstaviteľov, tých to zaujíma maximálne počas návštevy na školách, kedy sa potľapkáme po pleciach a tam to končí. A nemusí to byť len škola, ale aj myšlienka…

Skutočne, na Slovensku dokážeme skoro na každom kroku naraziť na niečo unikátne, zaujímavé, tradičné. Avšak často badať istý nezáujem o tieto veci.

Áno, peniaze na to pritom v republike sú. Podotkol by som, že napríklad táto škola nebola len vymyslená na kolene. To nebolo tak, že niekto si napísal projekt, že zajtra tu postavíme takúto školu. Je to tu už 12 rokov a je to trvalo udržateľné. To nie je reforma, že rok tu niečo skúsime a keď to nejde, tak ideme opačným smerom.

My, ako škola, sme pozbierali prvé dozreté ovocie po 8 rokoch. Osem rokov sme išli nejakou líniou, boli tu dravce, koníky, klíma, ale nie že o dva roky sa rozhodneme, že nie, ideme vlastne úplne iným smerom, napr. na počítače. Lebo tak by sme sa nikam nedostali. Ako v našom školstve, kedy každé tri štyri roky príde iná reforma na reformu, pričom v tom sa nevieme zorientovať a ani sa na to pripraviť. My musíme ísť generačne.

Spomínali ste, že tu máte dravce, plazy a aj ďalšie zvieratá. Čo tu máte také najexotickejšie pre Slovákov?

Máme tu napríklad supa bielohlavého, jeden z najväčších lietajúcich dravcov na planéte.

Ten je pôvodne odkiaľ?

Európa, južná Európa, presnejšie, a severná Afrika, ale aj Ázia. K nám najbližšie žije na ostrove Cres v Chorvátsku, ale aj v Pyrenejach či v Bulharsku.

Máme tu orliaky bielohlavé, známe aj ako symbol Spojených štátov amerických, tzv. americký orol. Sú tu aj orliaky kamčatské z ďalekého východu, ktoré žijú na území Kamčatky, Čukotky, Kurilských ostrovov a severného Japonska. Je to taktiež posvätný vták Japonska. Existuje aj celosvetový záchranný program, ktorého je naša škola súčasťou.

Prečo sú v prípade dravcov väčšinou samice väčšie? Pri bežných vtákoch to zvykne byť skôr naopak. Prečo sa to tak, v podstate opačne, vyvinulo u dravcov?

Mysleli sme si, že je to preto, aby samička chránila mláďatá pred samcom, ktorý by ich mohol zožrať. Ale aj naším pozorovaním sme videli, že dokonca samce sedeli na vajíčkach či mláďatkách, čiže hneď od začiatku ho tá samica pustila ku hniezdu. Takže tá teória zrejme nebude úplne správna.

Nezaváži to možno na tom, ako lovia?

Áno, samice lovia väčšiu korisť, samec menšie, ale je zase rýchlejší a obratnejší.

Máme tu aj iné veci, napríklad meteorologickú stanicu. Tú sme postavili v rámci prírodovednej gramotnosti a momentálne je už na takej profesionálnejšej úrovni. Zachytávame či zisťujeme ňou rýchlosť vetra, smer vetra, teplotu, tlak a zrážky. Ďalšia etapa bude prepojenie tejto stanice s našou stránkou, aby si návštevník vedel pozrieť aktuálne počasie. Rysuje sa aj spolupráca so Slovenským hydrometeorologickým ústavom. Chceli by sme im poskytovať údaje, aby si mohli spresniť svoje predpovede počasia.

Okrem tejto meteorológie, máte aj nejaké blízke či budúce plány na nejakú nové smerovanie či tému vzdelávania?

Zatiaľ meteorológia nie je nejaký smer, to by bolo asi už veľa. Ale v rámci prírodovednej gramotnosti o nej určite budeme rozprávať, taktiež sa ideme viac venovať aj astronómii. Doteraz sme vlastne spolupracovali s planetáriom a krajskou hvezdárňou Maximiliána Hella, ale chceli by sme tu mať v budúcnosti nejaký krúžok. Sme predsa škola Maximilána Hella, ktorý prvý vypočítal vzdialenosť Zeme od Slnka počas pobytu v Nórsku.

Hell je známe meno, ak si pamätám tak mal aj rodinu, možno brata, ktorý tu pôsobil v okolí Banskej Štiavnice.

Kornel Hell a on bol zasa konštruktér. On vymýšľal a tvoril banské stroje a takéto veci, pričom Hellovci pomohli Samuelovi Mikovínymu pri tvorbe vodozádržných zariadení, tajchov. Maximilián však bol aj geograf, o čom málo ľudí vie. Na pozvanie dánskeho kráľa išiel vtedy do dnešného Nórska (vtedy Dánsko), pričom ho uvoľnila panovníčka Mária Terézia. A to bolo na tú dobu veľmi ojedinelý diplomatický akt.

Ojedinelý tým, že de facto „požičali“ takéhoto významného výskumníka inej krajine?

A na veľmi dlhú dobu. Vtedy nebola taká veľká spolupráca medzi krajinami. Takže toto bol veľmi významný diplomatický počin. A Hell teda v tej Škandinávii mapoval fjordy, čím prispel k poznaniu ich pobrežia.

— Juraj Orolín

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

33

Našli ste chybu? Napíšte nám na

ZACHRÁŇTE DENNÍK SLOVENSKO


Rastúca čítanosť, no klesajúce príjmy. Tento paradox súvisiaci s koronakrízou neobchádza ani Denník Slovensko. K nemu sa pridružili aj početné podpásové útoky oponentov.

Pomôcť k záchrane perspektívneho národno-konzervatívneho mediálneho projektu však môžete aj vy. Urobiť tak môžete zaslaním ľubovoľného príspevku alebo pravidelnou sumou na náš transparentný účet, prípadne na náš bežný firemný účet.
Bojujeme aj za vás. Ďakujeme.


Prispejte nám transparentne
(IBAN: SK58 0900 0000 0051 6012 9105)

Prispejte na náš bežný firemný účet anonymne
(IBAN: SK22 0900 0000 0051 7010 3099)

DENNÍK SLOVENSKO — Denník pre Slovensko

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...

Odoberajte náš newsletter