Príbeh Libérie – Keď Afroameričania zotročili Afričanov

Oslava dňa nezávilslosti v Libérii (Zdroj: Wikipedia)

Uplynulo 173 rokov od vyhlásenia nezávislosti Libérie, republiky v západnej Afrike, ktorú v 19. storočí založili oslobodení černošskí otroci z USA. Aj s ohľadom na prebiehajúce rasové pnutie v Spojených štátoch je dobré bližšie sa pozrieť na tento štát a jeho dejiny.

Dejiny Libérie de facto začínajú v roku 1816 v Spojených štátoch, kedy vznikla Americká kolonizačná spoločnosť (ACS). O dva roky neskôr navštívili jej členovia pobrežie Západnej Afriky, nazývané aj obilné pobrežie.

Ich plánom bolo nájsť vhodné miesto v Afrike, kam by mohli zo Spojených štátov presídľovať oslobodených otrokov. V spomínanej spoločnosti presadzovali presídlenie bývalých otrokov najmä tzv. Quakeri a otrokári.

Quakeri verili, že černochov čaká v Afrike lepšia šanca na slobodný život, zatiaľ čo otrokári chceli repatriáciou znížiť možnosť ich povstania. ACS bola vtedy podporovaná známymi politikmi, akými boli napríklad Abraham Lincoln či James Monroe.

Nová zem, staré zvyky

V roku 1821 došlo na spomínanom pobreží k dohode medzi ACS a miestnymi africkými náčelníkmi, ktorí im predali mys Mesurado. Následne začala postupná kolonizácia tohto územia a priľahlého okolia. Základy vlády a zákonov položil biely osadník Jehudi Ashmun, v roku 1839 bol zvolený za guvernéra prvý černoch Thomas Buchanan.

Nasledujúci guvernér Joseph Jenkins Roberts vyhlásil 26. júla 1847 nezávislosť novovzniknutej republiky Libéria, ktorú krátko na to uznala väčšina štátov. Medzi prvé patrili Veľká Británia. Spojené štáty tak spravili až v roku 1862 počas občianskej vojny.

Noví prišelci, väčšinou slobodní Afroameričania, si zo sebou priniesli v podstate americkú kultúru, ktorá bola vo veľkom nezlučiteľná s kultúrou pôvodných domorodcov. Tak sa paradoxne stalo, že tu vznikla elitná vrstva tzv. Libérioameričanov, ktorý sa k pôvodným Afričanom správali ako belosi k černochom v USA.

Afroamerickí otrokári

Spomínaná elita, koncentrovaná najmä v mestách ako Monrovia (hlavné mesto republiky) odmietala priznať základné práva domácemu obyvateľstvu, pričom vytvorila rasovú hierarchiu, ktorá odmietala černochov s tmavším odtieňom kože (domácich) a stavala ich na nižšie pozície v libérijskej spoločnosti.

Libérioameričania sa ženili len v rámci svojich komunít, zatiaľ čo domáci Afričania mali zakázané brať si za ženy kolonistky. Nemohli ani voliť, či osloviť predstaviteľov vládnucej vrstvy bez toho, aby oni najprv oslovili ich.

Tak sa paradoxne stalo, že si bývalí otroci či slobodní Afroameričania vytvorili de facto vlastnú otrokársku spoločnosť. Čo a kto za to mohol, je ťažké určiť – napríklad podľa spisovateľov Benjamina Dennisa a Anity Dennisovej si oslobodení otroci len priniesli južanskú kultúru z USA, ktorú aplikovali na pôvodné obyvateľstvo.

Moderné otroctvo

Libéria sa v 20. storočí začala aktivizovať aj na medzinárodnej scéne. Bola to jedna zo zakladajúcich krajín Ligy národov (1920), ktorá krajinu v roku 1929 obvinila z praktizovania moderného otrokárstva. Tzv. Christyho komisia našla prepojenie vlády na širokej škále nútených či povinných prác, ktorých obeťami boli etnické menšiny, resp. domáce černošské obyvateľstvo.

Krajina bola v roku 1945 taktiež zakladajúcim členom Organizácie spojených národov a neskôr aj (paradoxne) hlasným kritikom režimu apartheidu v Južnej Afrike. Libéria podporovala dekolonizáciu Afriky, ako aj ideu panafrikanizmu.

Od začiatku osemdesiatich rokov 20. storočia začali krajinu sužovať vojenské puče, ktoré v roku 1989 viedli ku koncu vlády černošskej elity Libérioameričanov. Občianska vojna však pokračovala až do 90. rokov, pričom druhá občianska vojna oficiálne skončila až v roku 2003.

Aj keď sa krajina od roku 2005 relatívne stabilizovala, ostáva jednou z najchudobnejších častí sveta. Podľa medzinárodného menového fondu (MMF) dosahovalo HDP krajiny v roku 2019 iba 703 dolárov na obyvateľa, za čo jej patrí 13. miesto od konca tabuľky.

— Juraj Orolín

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

35

Našli ste chybu? Napíšte nám na

ZACHRÁŇTE DENNÍK SLOVENSKO


Rastúca čítanosť, no klesajúce príjmy. Tento paradox súvisiaci s koronakrízou neobchádza ani Denník Slovensko. K nemu sa pridružili aj početné podpásové útoky oponentov.

Pomôcť k záchrane perspektívneho národno-konzervatívneho mediálneho projektu však môžete aj vy. Urobiť tak môžete zaslaním ľubovoľného príspevku alebo pravidelnou sumou na náš transparentný účet, prípadne na náš bežný firemný účet.
Bojujeme aj za vás. Ďakujeme.


Prispejte nám transparentne
(IBAN: SK58 0900 0000 0051 6012 9105)

Prispejte na náš bežný firemný účet anonymne
(IBAN: SK22 0900 0000 0051 7010 3099)

DENNÍK SLOVENSKO — Denník pre Slovensko

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...