Koalícia sa od válova nenechá vyhnať. Jediní, kto si dnes želá predčasné voľby, sú progresívci, vraví Chmelár

Eduard Chmelár (Zdroj: SITA)

ROZHOVOR Nielen o prvých 100 dňoch vlády a diplomových prácach, ale najmä o politickej situácii, ktorá vládne medzi koaličnými stranami či v Smere, prehovoril analytik, vysokoškolský pedagóg a zakladateľ hnutia Socialisti.sk Eduard Chmelár v rozhovore pre Denník Slovensko.

Prvých 100 dní vlády má kabinet Igora Matoviča (OĽaNO) za sebou, ako by ste ich všeobecne zhodnotili?

Ako trápenie tej najnekompetentnejšej vlády, akú Slovenská republika kedy mala. Amaterizmus a improvizáciu cítiť na každom kroku. A pozor, to nemá nič spoločné s pandémiou. Vládna koalícia predovšetkým ukazuje, že na vládnutie nebola absolútne pripravená, a to tak personálne ako aj programovo. Neviem, či ste si to vôbec všimli, ale my sa tu vôbec nebavíme o plnení predvolebných sľubov. Doteraz žiadna vládna strana nemyslela svoj volebný program vážne. A čo je horšie, ani médiá nevyžadujú nijaký odpočet. Skrátka, voľby sa skončili, zrazu sa vyroja úplne noví experti, o ktorých ste doteraz nič nepočuli alebo staronoví ako Ivan Mikloš, a začnú predkladať nové návrhy, o ktorých sa doteraz nikdy nehovorilo. A tak to chodí vždy. Predvolebné sľuby dnes nikoho nezaujímajú. Načo je potom dobré to divadlo?

Čo si myslíte o vzniku nového ministerstva pre investície, regionálny rozvoj a informatizáciu, ktoré dostala na starosti Veronika Remišová (Za ľudí)?

O jej kompetentnosti svedčia výroky typu, že prevzala úrad bez rozpočtu. Ona vôbec netuší, ako funguje štátna správa. A mám obavy, či vôbec o niečom niečo podstatné tuší. Keď ju raz Matovič označil za druhú Radičovú, tak pani profesorka by sa mohla aj uraziť. Slovensko výrazne zaostáva v digitalizácii a ak tento proces neriadia špičkoví ľudia, riskujeme, že budeme zaostávať ešte výraznejšie. Ďalej sa radšej zdržím komentára, lebo by som sa jej nechcel zbytočne dotknúť.

Na čo bolo dobré z Úradu podpredsedu vlády pre investície a informatizáciu robiť rezort? Nie je to v rozpore s tým, čo hlásali strany vládnej koalície pred voľbami, keď tvrdili, že chcú „menej štátu“, a teda aj menej úradníkov a rezortov?

Tú odpoveď predsa poznáte. Strana Za ľudí potrebovala vytvoriť fleky pre svojich ľudí. Na jednej strane je úplne normálne, že vládne strany hľadajú uplatnenie pre svoje kádre, ale ešte nikdy sa to nedialo takýmto primitívnym spôsobom. Považujem to za politické hulvátstvo. Vlastne je to podobný nápad ako ten z dielne SNS, ktorá chcela vytvoriť ministerstvo športu. K tomu však, našťastie, nikdy nedošlo.

Došlo k zadržaniu podnikateľa Norberta Bödöra, ale sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu (ŠTS) Michal Truban ho prepustil. Podľa sudcu „nebola preukázaná dôvodnosť trestného stíhania obvineného za obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti“. Čo hovoríte na takéto počínanie justície v prípade Bödöra?

Keď som čítal tie silácke reči podpredsedu parlamentu Šeligu, že „doba nedotknutých sa skončila“, musel som sa smiať. Každý, kto si myslel, že Bödör sa prišiel dať na Slovensko zatknúť, je buď naivný hlupák alebo úmyselne klame verejnosť. Ľudia ako Bödör majú tých najlepších právnikov, ktorí vedia, ako systém funguje a ako ho obísť. To už Pellegriniho vláda postupovala kompetentnejšie a dosiahla viac, keď chytila Kočnera. Bödör by sa nikdy nevrátil, keby to nemal vopred poistené. Systém je na takýchto ľudí stále prikrátky a táto garnitúra ešte nedosiahla nič, aby mohla takto namyslene vytrubovať do vetra, že „dnes padol jeden mýtus“. Ako vyzerá spravodlivosť v tejto krajine, sa dá ilustrovať na príklade českého bezdomovca, ktorý ukradol jedlo za dve eurá, lebo bol hladný. Pred pár dňami za to dostal tvrdé väzenie jeden a pol roka. Osemnásť mesiacov basy za niekoľko žemlí. Na súd ho priviedli v putách ako najťažšieho zločinca. Pripomenulo mi to scénu z románu Victora Huga Bedári. Kde to žijeme, keď takto kruto trestáme chudákov, kým skutočných zlodejov, ktorí nás okradli o miliardy a štát o budúcnosť, považujeme za ctihodných občanov? Režim, ktorý nie je schopný vyriešiť problémy, ktoré sám vytvára, je morálne neobhájiteľný. Preto dlhodobo upozorňujem na to, že tým hlavným problémom nie je oligarchia a korupcia, ale samotný kapitalizmus. Kým si toto neuvedomíme, žiadne vládne opatrenia nepomôžu a tí najväčší lotri sa nám budú len smiať.

Výmenu Silvie Porubänovej na poste šéfky Inštitútu pre výskum práce a rodiny za Romana Jocha, bývalého poradcu predsedu vlády ČR ste ostro kritizovali. Môžete prosím stručne uviesť dôvody, pre ktoré máte voči Jochovi výhrady?

Tie výhrady by sa dali stručne zhrnúť, že je to učebnicový fašista, ale odpoviem vám, samozrejme, širšie. Roman Joch je totiž typickým dieťaťom extrémnych centristov, ktoré sa im vymklo z rúk. Kedysi dávno bol miláčikom mainstreamových médií a ja som s ním bojoval dosť osamotene. Už vtedy bol vášnivým stúpencom a propagátorom všetkých amerických imperiálnych vojen od bombardovania Juhoslávie až po inváziu v Iraku, ako vyštudovaný lekár obhajoval „kontrolované mučenie“, vyjadril sa obdivne o chilskom diktátorovi Augustovi Pinochetovi ako o „mužovi cti“, prihováral sa za právo „nastoliť pravicový autoritatívny režim“, ospravedlňoval otrokárstvo „bielych gentlemanov“, neuznával sociálne práva ako ľudské práva a otvorene sa priznal, že ľavicu „nenávidí a úprimne neznáša“. Hoci to bolo šialené už pred tými 15 – 20 rokmi, tlieskali mu nielen neokonzervatívci, ale aj bratislavská liberálna pravica. Začala biť na poplach až vtedy, keď sa začal Joch vyjadrovať veľmi negatívne o LGBT komunite a keď začal spochybňovať reprodukčné práva žien. Ale on bol nebezpečný už predtým. V jeho osobe sa neoliberálna dogma „neviditeľnej ruky trhu“ spájala s ultrakonzervatívnym ideálom „vlády tvrdej ruky“. Kým však jadro jeho kritiky smerovalo proti klasickej ľavici a mierovému hnutiu, centristom to vyhovovalo, až stvorili monštrum.

Spomenuli ste termín „extrémni centristi“. Všimol som si, že ho používate častejšie, mohli by ste ho bližšie vysvetliť?

Extrémni centristi sú ľudia, ktorí systematicky a radikálne zužujú legitímnu pluralitu názorov. Zjednodušene sa dá povedať, že neuznávajú iné názory ako vlastné, a to, čo bolo donedávna bežnou súčasťou demokratického diskurzu, škandalizujú, kompromitujú, napádajú, vedú štvavé kampane proti nositeľom všetkých odchýliek od ich centristického postoja. Pre demokraciu predstavujú rovnakú hrozbu ako extrémna pravica alebo extrémna ľavica. U nás sú mylne stotožňovaní s liberálmi. Toto však nemá nič spoločné s liberalizmom. Liberalizmus je osvietenecký projekt a jeho charakteristickými znakmi sú sloboda a tolerancia. Extrémni centristi sú vášnivo netolerantní. Ich východiskom nie je osvietenecký ideál, ale skôr nová verzia nekompromisného triedneho boja, ktorý netoleruje alternatívu. Musíme sa naučiť medzi týmito pojmami rozlišovať.

Spoločenskú aj politickú debatu vo verejnom priestore však zapĺňala v uplynulých týždňoch kauza okolo diplomovky predsedu NR SR Borisa Kollára (Sme rodina). Je to však skutočne najväčší problém, ktorému Slovensko čelí, keď vplyvom pandémie upadá ekonomika, ľudia prichádzajú o prácu a dejú sa vyššie spomínané veci?

To ste spomenuli veľmi presne. Kollárova diplomovka alebo potraty sú zástupné témy, ktoré môžu vyhovovať iba deštruktívnym alebo bezradným politikom. Navyše, nemožno si nevšimnúť, že ju vyvolal politický intrigán Miroslav Beblavý, ktorý by donedávna rád s Kollárom vládol – keby sa dostal do parlamentu. A to aj s oveľa závažnejšími obvineniami na jeho adresu, ktoré sa týkali mafiánskej minulosti Borisa Kollára. Je veľmi ťažké uveriť úprimnosti tohto náhleho záchvatu moralizovania. Ženieme sa do najväčšej ekonomickej krízy od druhej svetovej vojny a táto vláda stále nemá jasný plán, ako oživiť hospodárstvo, zabrániť rastu nezamestnanosti a čeliť klimatickej kríze. To je katastrofa. Za tejto situácie sa bude premiér Matovič usilovať zakryť bezradnosť strašením koronakrízou. To je jeho štít. Ale táto republika pôjde dolu takým šusom, až sa nám z toho zakrúti hlava.

Kollár sa vyhrážal, že ak by mal odísť z postu predsedu parlamentu, tak by jeho hnutie Sme rodina odišlo aj z koalície. Aký veľký problém by to pre vládu bol, keby s odchodom kollárovcov prišla o ústavnú väčšinu v parlamente? Nehrozili by v prípade odchodu Sme rodina predčasné voľby?

V prvom rade som presvedčený, že Kollár blafoval a nikam by neodišiel. On vie, že odchod jeho strany z vládnej koalície by ho v tomto čase zničil. Túto skúšku morálnej odvahy poslanci vládnej koalície nezvládli. Tu totiž išlo o niečo viac ako o nečestným spôsobom získaný titul. Táto hanba už nepadla len na predsedu NR SR, ale na celý parlament. Naše moderné dejiny stratili morálny imperatív. Ako chceme našim deťom vysvetľovať, že s pravdou ďalej zájdeš, že sú hodnoty, ktoré sa neopúšťajú? Po tom divadle, čo predviedli poslanci vládnej koalície? V tomto jednom mal Boris Kollár pravdu – z Juraja Šeligu, niekdajšieho organizátora protestov Za slušné Slovensko, sa vykľul obyčajný farizej. A pamätáte sa ešte, ako som vám vysvetľoval, prečo nemôžem tieto protesty podporiť? Lebo som vedel, že presne tam smerujú: k prevzatiu moci a zničeniu nádeje. Presne ako predpovedal Matovič: urobili divadielko pred verejnosťou a pri hlasovaní stiahli chvostíky. Ale oni nie sú jediní. Zlyhal aj Matovič ako nositeľ zmeny, zlyhala aj opozícia, ktorá bola k Andrejovi Dankovi podstatne zhovievavejšia. A my sme zistili, že tu nie je nikto, kto má chrbtovú kosť a môže byť svedomím národa. To je strašný výsledok celej tej energie, vkladanej do zmeny.

Nemohla by byť tým svedomím národa prezidentka Zuzana Čaputová?

Poviem to takto: Zuzana Čaputová je Paulo Coelho slovenskej politiky. Ak viete, čo tým myslím, nájdete v tom aj odpoveď. Banálne pravdy ešte nikdy nič nezmenili.

Čisto hypoteticky. Keby k predčasným voľbám predsa len došlo, kto by v súčasnej situácii najviac získal a kto stratil?

Nemám rád hypotetické otázky, hovorme priamo a prakticky: na predčasných voľbách dnes nikto nemá záujem. Vládna koalícia je hladná, nenasýtená, od válova sa nedá vyhnať a uvedomuje si, že by ju to rozbilo na prach. Opozícia zasa nemá záujem na tom, aby preberala štát v tomto stave. Nechá Matoviča, aby si celú krízu vyžral. Môže to byť chybná kalkulácia, lebo Matovič rastie ako taktik moci. No celé je to o ekonomike a čakajú nás veľmi zlé časy. Jediný, kto si dnes želá predčasné voľby, je Progresívne Slovensko. Ale kvôli nim sa nikto ponáhľať nebude.

Odbočme prosím k situácii v Smere. Je Strana Roberta Fica odsúdená na zánik alebo ešte nepovedala posledné slovo?

Nepodceňujte Fica. Tým, že Pellegrini so sebou zobral takmer každého, kto autentickej ľavici na tom subjekte prekážal, mu vdýchol nový život. A možno to bol aj cieľ, lebo Pellegrini bude potrebovať spoľahlivého koaličného partnera. To všetko teraz umožňuje Ficovi hlásať, že on je tá pravá ľavica, čo je, s Kaliňákom, Glváčom a Výbohom za chrbtom, samozrejme, hlúposť, ale na časť voličstva to zapôsobí. Oni pri tejto vláde rýchlo zabudnú na všetky svinstvá a zlodejiny predchádzajúcej garnitúry. Robert Fico už síce nebude dominantným hráčom, ale karty ešte zamieša.

Pomôže mu omladenie strany?

To je skôr čin zúfalstva. Všetky strany pred svojím pádom – či už to bola jeho materská SDĽ alebo HZDS – výrazne omladzovali vedenie. Lenže tento kindermanažment ich postupne ťahal dole. Ak Fico nenájde spôsob, ako pritiahnuť autentické ľavicové osobnosti, mládežníci budú len figovým listom jeho úpadku.

Čo si myslíte o projekte Petra Pellegriniho, ktorý svoj nový politický subjekt pomenoval Hlas-SD? Má volič očakávať niečo nové, alebo ide len o „Smer v ružovom“?

Prekvapila ma vysoká miera amaterizmu novej strany, či už ide o marketing, ktorý si veľa práce s názvom a logom nedal, ale aj celkové predstavenie projektu. Doteraz nevieme nič o prioritách a programe Hlasu, celé je to postavené na osobe Petra Pellegriniho. A čo je najhoršie, nemá tam nikoho, kto by mal za sebou autentický ľavicový príbeh. Nedá sa tomu veriť, že ide o modernú sociálnu demokraciu. S kým? S obchodníkom Žigom, ktorému na východe nepovedia inak ako zlodej? S technokratom Rašim? Alebo nebodaj s Denisou Sakovou? To už vo Ficovom zvyšku nájdete uveriteľnejšie ľavicové príbehy. Ak Pellegrini neprejavuje záujem o skutočných ľavičiarov, jeho projekt vyznieva veľmi nepresvedčivo. Zatiaľ je budovaný len ako záchranná loď pre tých členov Smeru, ktorí sa hanbia za starú značku.

Prieskumy dávajú Pelleho strane pomerne vysoké preferencie, a to ešte nemá ani zozbieraný potrebný počet podpisov. Aký bude mať podľa vás skutočný výtlak?

To bude, samozrejme, závisieť aj od toho, ako tú stranu postaví. O tom zatiaľ veľa nevieme. Tie prieskumy treba brať s obrovskou rezervou, je to trik postavený na popularite Pellegriniho. Strana si však bude musieť budovať značku od podlahy a tie reálne čísla budú zákonite nižšie. Na mnohých však tento raketový nástup zapôsobí a budú sa k nemu hlásiť z konjunkturalistických dôvodov. Dnes je teda predčasné robiť konkrétne závery. Peter Pellegrini má potenciál vyhrať budúce voľby, ak to však pokazí, Fico sa na neho môže ešte prekvapujúco dotiahnuť.

Čo znamená, že to môže pokaziť? Pýtam sa, či má Pellegrini na čele svojej novej strany šancu byť takou významnou politickou silou, že časom úplne nahradí Smer…

Pozrite sa, jednou z hlavných ilúzií ponovembrovej slovenskej politiky je predstava, že volič Mečiara alebo Fica vymrie. Sociálno-konzervatívny elektorát je však najväčšou voličskou skupinou na Slovensku, on sa nestráca, iba prelieva do iných strán. Myslím, že si to do istej miery uvedomil aj Pellegrini, ktorý odmietol liberálne témy, takže vlastne vôbec nezadefinoval základné rozlišovacie znaky medzi ním a Ficom, pričom teraz, samozrejme, nemám na mysli povahové črty. Čistá ľavica? Z prísne politologického hľadiska by mala byť sociálne radikálna a politicky liberálna, ale na to dnes „nie je ľud“. Toto pochopil v Česku napríklad bývalý predseda Strany zelených Matěj Stropnický a toto nechápu bezvýznamné, ale agresívne ľavicové skupinky na Slovensku, ktoré s inkvizičnou horlivosťou kádrujú, odsudzujú a osočujú každého, kto nevyhovuje ich sektárskym predstavám o čistote ľavice. Hovorím to už od porážky Tsiprasa, Corbyna a Sandersa, takáto politika je dnes, žiaľ, nevoliteľná. Nevravím, že je neperspektívna, ale čas na ňu nedozrel. Na toto Pellegrini ani nie je stavaný, ale ak bude iba technokratický, jeho volebný priestor sa rýchlo zúži a čaro osobnosti vyprchá súbežne s tým, ako začnú novinári rozoberať niektorých jeho diskutabilných súputníkov na šróbiky.

Pellegrini deklaruje, že Hlas-SD bude strana, ktorá nemá v pozadí žiadnych sponzorov či dokonca oligarchov. Dá sa tomuto tvrdeniu veriť?

Už tým, že deklaroval záujem spojiť sa s Tomášom Druckerom, fakticky priznal ich spoločné finančné pozadie. A to neveští nič dobré, lebo všetky indície ukazujú na Brhelovu skupinu. Ak sa to potvrdí, potom je celý tento projekt iba súčasťou väčšieho oligarchického plánu. Už pred voľbami sa uvažovalo o riadenom rozdelení Smeru, ktorý mal zastaviť pokles preferencií, a túto úlohu mala splniť Druckerova strana Dobrá voľba. Plán však nevyšiel, a preto sa použil druhý scenár. Jeho výsledkom môže byť, že Pellegrini s Ficom budú mať viac percent ako keby postupovali spoločne. Ak sa ma však pýtate, či takto vyzerá autentická ľavicová strana, tak vám na rovinu hovorím: nie.

— Tomáš Pilz

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

193

Našli ste chybu? Napíšte nám na

ZACHRÁŇTE DENNÍK SLOVENSKO


Rastúca čítanosť, no klesajúce príjmy. Tento paradox súvisiaci s koronakrízou neobchádza ani Denník Slovensko. K nemu sa pridružili aj početné podpásové útoky oponentov.

Pomôcť k záchrane perspektívneho národno-konzervatívneho mediálneho projektu však môžete aj vy. Urobiť tak môžete zaslaním ľubovoľného príspevku alebo pravidelnou sumou na náš transparentný účet, prípadne na náš bežný firemný účet.
Bojujeme aj za vás. Ďakujeme.


Prispejte nám transparentne
(IBAN: SK58 0900 0000 0051 6012 9105)

Prispejte na náš bežný firemný účet anonymne
(IBAN: SK22 0900 0000 0051 7010 3099)

DENNÍK SLOVENSKO — Denník pre Slovensko

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...