Ženy začínajú v pití dorovnávať mužov. Nie je výnimočné vidieť mamičku, ako sa ledva tacká s kočíkom a nikoho to nezaujíma, vraví Mojsej

Branislav Mojsej (Zdroj: FB BM)

ROZHOVOR Spevák a tvár reality show, celebrita Branislav Mojsej, si za svoj život prešiel úspechmi, ako aj drsnými pádmi. Pri zmienke jeho mena nejednému Slovákovi či Slovenke vzápätí v mysli „cinkne“ súvislosť s alkoholom a alkoholizmom, s ktorým Mojsej dlhé roky bojoval. Dnes však spevák pôsobí vyrovnaným dojmom. Je šťastným mužom, ktorý svoje negatívne skúsenosti využíva pri pomoci ľuďom trpiacich alkoholizmom. „Nie je nič výnimočné vidieť pri vodnej nádrži opitú mamičku dvoch detí, ako sa ledva tacká s kočíkom a nikoho to nezaujíma,“ hodnotí kriticky Mojsej „opitú“ náturu Slovákov v rozhovore pre Denník Slovensko.

V Prešove ste v roku 2019 založili kliniku na komplexné riešenie závislostí. Ako sa zatiaľ vyvíja jej aktivita, mohli by ste zhodnotiť jej úspechy a neúspechy?

Ja mám na starosti veci spojené s alkoholom, na to sa špecializujem, ale riešime tak isto aj drogy, lieky a „gambling“ a všetky ostatné závislosti, pretože Mojsej Clinic to nie je jedna osoba. Je nás viac, ktorí na tomto projekte pracujeme. Máme vyše roka oficiálneho fungovania za sebou. Ja túto aktivitu robím už niekoľko rokov. V podstate už od vydania knihy „Vytriezvenie“ od roku 2013 robím túto osvetu a rok a pol sa venujem prvotnému kontaktu, pretože keď sa na to pozrieme reálne, tak psychiatri, lekári a odborníci sú v podstate sekundárnou pomocou. My sme primárnou pomocou. Sme centrom prvého kontaktu, základných informácií aj prvej pomoci pre príbuzných, ktorí sa nechcú pozerať na to, ako sa ich blízki devastujú či už alkoholom, drogami alebo návštevami herní.

Vy viete zrejme pomôcť vašim klientom aj vlastnými skúsenosťami. Prešli ste si nejakými kurzami, ktoré by vás nejak odborne pripravili na túto činnosť, ktorú teraz robíte?

V tejto medicínskej disciplíne vám každý odborník s titulom povie, že tu platí výnimka. Toto nie je chirurgia, že vidíme, ako sa rana hojí alebo nie. Toto je práca s ľudskou dušou. To znamená (liečenie) hlavne terapiou a rozhovormi, meditáciami a rôznymi inými spôsobmi. V tomto prípade nemusí mať človek diplom a najlepšie pomôže dotknutej osobe ten, ktorý si peklom závislosti sám prešiel. Väčšina odborníkov preto v tomto prípade uvádza, že platí výnimka, a preto som označovaný ako laický terapeut.

Nie som sám. Je nás na Slovensku niekoľko. Najznámejším laickým terapeutom, ktorého každý pozná, bol Juraj Mariáni, ktorý prinášal určitý nový prístup, určitú osobnú hodnotu. Žiaľ Bohu zomrel v roku 2008. Bol to prvý človek, ktorý mi naznačil, že by som sa mohol takýmto smerom ďalej v živote ubrať. A robiť laickú terapiu. Jej história na Slovensku je bohatá. Sú tu isté osobnosti, ale Juraj Mariáni bol top osobnosťou a v jeho šľapajách by som chcel pokračovať. Bol 3-krát liečený závislý človek, ktorý po tretej liečbe abstinoval a dospel k práci, v ktorej pomáhal ďalším dostávať sa späť do normálneho života. Takže k tomu veľmi diplom netreba, ale mám víziu urobiť si školu. Na Slovensku sa ale adiktológia neštuduje. Študuje sa v Prahe, takže tam navštevujem určité súkromné liečebne, kde som vedený k tomu, aby som si adiktológiu, napríklad na Karlovej univerzite aj dokončil.

Ako hodnotíte ten rok fungovania?

V prvom rade chcem povedať, že absolútne nestíhame pokryť dopyt, ktorý po našich službách a aktivitách je. Teraz sme v rámci prevencie trošku vynechali tri mesiace, ale inak sme boli každý utorok, stredu v týždni na stredných a základných školách po celom Slovensku, kde sme riešili prevenciu. To znamená prevenčné prednášky v oblasti závislosti, pretože je u nás alarmujúci stav informovanosti mládeže, adolescentov a vôbec tejto vekovej kategórie detí, ktoré nevedia, čo alkohol s človekom, a najmä detským organizmom, urobí. Čo s človekom urobí pervitín, ktorý je ponúkaný na každom kroku.

Všade vo svete túto vec nepodceňujú a venuje sa jej dostatok pozornosti. Sú to deti, ktoré navštevujú základné školy. Vedenie polovice škôl to berie zodpovedne a rieši tieto prednášky, ale druhá polovica vedenia škôl sa tvári, že drogy na školách nie sú a deti nevedia, čo je to alkohol. Pritom už 12-14 ročné deti experimentujú jednak s alkoholom, s marihuanou a jednak aj s pervitínom, amfetamínom a rôznymi týmito látkami.

Podľa vášho názoru sa zvyšuje intenzita závislosti na Slovensku? Je medzi mladými viac závislých?

Keď si vezmeme cieľovú skupinu, alebo vzorku vekovej skupiny od 12 do 15 rokov, tak deti najprv začínajú s alkoholom, pretože väčšina rodičov robí chybu, že jednoducho pijú pred deťmi a keď zrazu po dvoch, troch hodinách začne 5 % týchto rodičov s návštevou tancovať po stole, tak deti to chcú samozrejme ochutnať. Ďalej je tu obrovská masívna reklama na alkohol, ktorej my sme len taký maličký protipól. Preto sa aktivizujeme aj v takých veciach, aby bolo rovnako ako na tabakových výrobkoch aj na fľaši s alkoholom uvedené, aké následky má nadmerná konzumácia alkoholických nápojov. Za toto bojujeme a budeme robiť všetko preto, aby ľudia mali informácie. Pretože v rovine „Pite s mierou“ sú tieto slová, ktoré sú sem-tam niekde uvedené, nedostačujúce.

Na podporu prevencie drogových závislostí sa štátne financie absolútne vyhadzujú von oknom, pretože sa používajú na úplne iné účely, ako sú naozaj potrebné. Je úplne iné, keď do triedy vojde človek, ktorý má za sebou 8 rokov pobytu na ulici s drogami a tak ďalej. Žil pred tým život v krásnom dome s desiatimi autami a bol dieťa svojich rodičov, úspešných manažérov a zrazu kvôli amfetamínu alebo pervitínu sa ocitol na ulici a potom sa dostal na liečenie, pretože to nebolo jeho rodine jedno a rozpráva s deťmi o tom, aké to má následky a ako nevinne sa dá do toho spadnúť. Dnes sú všetky deti ovplyvnené silou partie a jednoducho všetky sociálne siete fungujú na tom, že sa hecujú v tom, čo majú viacej vypiť, čoho viacej vyfetovať, vyfajčiť marihuanu, rôzne „challenge“ (výzvy) a tak ďalej.

Na Západe sa objavil zaujímavý trend. Mladí vraj menej pijú práve kvôli sociálnym sieťam, pretože sa obávajú, že ich potom zosmiešnia kamaráti fotkami v podnapitom stave na sociálnych sieťach.


Môže to byť čiastočne takto, ale ja sa stretávam s tým, že nám chodí množstvo videí z takýchto akcií, jednak na Instagrame, na Facebooku, na YouTube a rôznymi inými kanálmi a tam sa deti predbiehajú, kto koľko vypije, akú kombináciu drogy, alkoholu alebo lieku vykombinuje a často tieto prípady končia fatálne. Buď otravou organizmu alkoholom alebo drogou alebo jednoducho končia smrťou. Uvediem príklad, ktorý sa stal dva roky dozadu. Dve 13-ročné dievčatá si zo zvedavosti kúpili pollitrovku a následne sa na nich 11 opitých chlapcov vystriedalo, znásilnili ich a bol z toho obrovský škandál. Bolo to v médiách a nebudem konkretizovať. Aj takto tragicky sa to končí a my to deťom ukazujeme.

Máme rôzne videá, fotky, ktoré im premietame, a na deťoch viete odpozorovať vnímanie aj na tom, že sú buď ticho alebo sú veľmi aktívne. Veľmi aktívne sú buď v druhej časti prednášky, ktorú máme nastavenú tak, že poprosíme učiteľov, aby opustili triedu a rozprávame sa v rovine terapeutického rozhovoru, ktorý zostáva medzi nami. To, čo deti povedia sa von z triedy nevynesie. Aj keď sa priznajú k tomu, že konzumujú drogy, aké drogy konzumujú a ako sa „dílujú“ drogy po školách a jednoducho uvádzajú všetky tieto veci, ktoré sa nijakým iným spôsobom nedajú dostať von. My to nezneužívame, robíme si iba štatistiku, tabuľku a niektoré prípady, keď už jednoducho treba zasiahnuť, tak sme väčšinou dvaja, traja a po skončení prednášky potom dávame možnosť sa osobitne individuálne porozprávať. Väčšinou dve, tri deti alebo študenti prídu a rozprávajú sa osobne s tým daným človekom, pretože buď chodím s človekom, ktorý si prešiel gamblingom, alebo s človekom, ktorý si prešiel pervitínom. Ja riešim hlavne alkohol, pretože deti si žiaľ myslia, že piť alkohol je u nás normálne. Lebo to vidia v seriáloch, v televízii a tak ďalej.

Drogy, najmä alkohol, na Slovensku nie sú niečím novým. Už v 18. storočí sa písalo o alkoholizme ako o veľkom probléme Slovákov. V 19. storočí sa zakladali rôzne spolky triezvosti. Čím to podľa vás je, že sa u nás alkoholová kultúra tak hlboko zakorenená?

Stačí sa pozrieť trošku do histórie. My sme Slovania, Slováci, Česi a máme jednoducho, ako sa hovorí v úvodzovkách „alkohol v krvi“ a sme náchylnejší. Máme to v podstate v rodokmeni, ale nepovedal by som, že by sme sa v súčasnosti vymykali nejakým štatistikám európskeho významu alebo kontextu. Myslím si, že sa pije omnoho viac. Čo je paradoxné je to, že pred 20 rokmi bolo viacej mužov (alkoholikov). Kým ku 10 mužom bola vtedy jedna žena, tak dnes sú to ku 5 mužom 3 ženy. Štatisticky to berieme, že sa to už vyrovnáva. Nie je nič výnimočné vidieť pri vodnej nádrž opitú mamičku dvoch detí, ako sa ledva tacká s kočík a nikoho to nezaujíma. Všetko sa tutle, tají, pretože je to hanba a nikto z nich si následne po kritických slovách svojej rodiny nesadne do ordinácie psychiatra, lebo dnes máme ešte stále predsudky z toho slova „psychiatria“ a vôbec z toho celého. Preto je u nás dopyt obrovský, pretože my to riešime formou, ktorú si človek dohodne. Buď sa stretneme tam, kde on chce, alebo intervenujeme v rodinách, nepýtame sa zatiaľ na priezvisko, až následne. Máme určitý postup, kde sa dozvedia, akým spôsobom sa dá ich problém riešiť.

Slovenský národ žije v sebaklame v tom, že keď niekto pije, tak pije, už sa to nevyrieši a necháme ho tak. Potom sa upíjajú ľudia úplne zbytočne v 40 rokoch. Máme štatistiky samovrážd, rôznych obetí a páchateľov trestných činov pod vplyvom návykových látok. Je to obrovské číslo. Vždy sa v pitevnej správe uvádza len konečný moment, pre ktorý daný človek zomrel, ale neuvádza sa ten začiatok, že začal nadmerne konzumovať alkohol. Francúzi a Švédi začali v týchto veciach toto aplikovať a prišlo sa na to, že neboli podchytené závislosti. Aj preto robíme to, čo robíme a ja to môžem sám za seba zodpovedne povedať, pretože som si peklom závislosti prešiel. Po prvom liečení som abstinoval 10 rokov, po druhom 5 rokov a jednoducho viem, o čom hovorím. Viem, aké stavy ten človek prežíva a preto je potom dopyt. Človek, ktorý má problém si jednoducho nesadne do čakárne psychiatra. Keď mu niekto blízky povie, že by mal svoj problém s alkoholom alebo drogami riešiť, tak ten človek vždy reaguje tak, že on nemá žiaden problém a má to pod kontrolou. To je signál k tomu, že problém tam je a mal by ho riešiť. Aj ja som odmietal prijať pravdu o tom, že som jednoducho závislý alebo nie som závislý.

Vraví sa, že je veľmi ťažké určiť, kde je tá hranica medzi takzvaným „rekreačným“, občasným pitím a závislosťou. Dá sa táto hranica nejak určiť?

To je ďalší blud, ktorý si ľudia hovoria, že sa to nedá určiť. Dá sa to veľmi jednoducho určiť. Keď človek pije preto, že si potrebuje „dorovnať hladinku“, keď sa zobudí v noci a nenapije sa nealka, nejakej minerálky alebo od smädu, keď si viacej vypije, ale dá si pivo alebo víno, len aby sa mu prestali triasť ruky alebo aby ušiel preč z nejakého nepokoja, tak už je rovno jednou nohou v závislosti. To sú úplne jednoduché veci, ktoré ľuďom ukazujeme. Jednoducho mu to nakreslím a každý človek pri debate so mnou po 15 minútach pochopí, v akom štádiu sa nachádza. To nie je žiaden problém určiť.

Pokiaľ ide o tú cestu, ako prestať piť, aké sú najefektívnejšie nástroje? V USA je napríklad v rámci Alcoholics Anonymous známa teória, že človek sa musí odovzdať nejakej vyššej moci. Za to sú však jej zástancovia kritizovaní tými, ktorí tvrdia, že veci treba pri alkoholizme pevne chytiť za opraty a byť sám sebe pánom. Ako to vidíte vy?

Ja mám klientov, ktorí sú veriaci, rovnako ako ja, ale aj takých, ktorí sú ateisti a všetci chodia do skupiny, nikto toto nerieši. Ale, áno, určité percento sa upriamuje aj k Bohu. Ja napríklad verím, keďže som veriaci, ale pri týchto veciach funguje len jedno. Prijatie pravdy o samom sebe, keď sa človek sám so sebou stotožní, kto vlastne je. Lebo väčšina Slovákov si nahovára o sebe niečo úplne iné, ako v skutočnosti je. Takže, keď sa zreálni pohľad sám na seba, tak sa tento problém vyrieši. Nedá sa riešiť ničím iným, až keď sa ten človek rozhodne. My preto aj motivujeme ľudí k rozhodnutiu, pretože ten človek povie: „Pán Mojsej, ale ja nepotrebujem liečbu, ja si poradím sám.“ Človek, ktorý je za pomyselnou hranicou závislosti si sám nepomôže. Musí absolvovať 9-15 dňový „detox“ najprv. Potom musí absolvovať odvykaciu liečbu v trvaní 28 dní. To je základná. 6 týždňov je taká priemerná a 3 mesiace je odporúčaná liečba pri závislosti. To znamená, že vtedy organizmus z tela odstráni a dostaví sa človek na abstinenciu, čiže kedy sám seba pochopí. Všetko je riešené spočiatku medikamentmi a potom sa medikamenty vysádzajú. Ten človek sa terapiami, rozhovormi a neustálou prácou na sebe, keď sa venuje sám sebe, naučí techniky, ako zvládať situácie bez toho, aby na to musel požiť alkohol.

Zvieratá alkohol nepotrebujú. Jedine my ľudia potrebujeme na svete alkohol. Alkohol nie je potrebný k životu. Bez alkoholu je omnoho kvalitnejší život ako s ním. U závislého človeka sa dostaví bod, ktorý sa dostavil aj u mňa, keď som si povedal, že neviem žiť ani s alkoholom ani bez neho. Človek má vtedy samovražedné úmysly a sám si neporadí. Vy ste povedali, že alkoholizmus je ako choroba, je to registrovaná choroba, ktorá je smrteľná. Nijak inak nekončí, len smrťou. Človek jednoducho nevydrží, obličky pečeň, pankreas nemá z nerezu a jednoducho je tam jasná vízia konca, koľko ten organizmus vydrží.

A ešte sa vrátim k tým zvieratám a ľuďom. My ľudia si vždy potrebujeme povýšiť stav mysle. Keď sa tešíme, tak sa potrebujeme tešiť ešte viac, tak si vypijem vodku, Jamesona, a budem sa tešiť ako malý chlapec ešte sto rokov. Myslím si to, ale na druhý deň mi je zle, začnem mať symptómy závislosti, abstinenčné symptómy. Trasú sa mi ruky, cítim nepokoj, je mi zle a čo urobím, zase dolejem do seba a už som jednou nohou v hrobe. Alebo keď plačem a som smutný, tak potrebujem byť ešte trikrát viac smutný, tak si vypijem a plačem. My sme si z toho alkoholu urobili nejaký rituál, pomôcku k tomu, aby sme si upravovali svoju myseľ. Keď prídeme na to, kedy sme urobili nejaké rozhodnutie normálne s čistou hlavou, tak veľmi ťažko na to prídete, pretože od posledného užitia alkoholu, sa alkohol v organizme štiepi 21 dní.

Viacerí ľudia priznali, že sa im počas pandémie markantne zvýšila spotreba alkoholu. Čo podľa vás táto pandémia urobila so závislosťami na Slovensku?

Ľudia, ktorí boli na hrane so závislosťou a boli náchylní k pitiu, tak sa rozpili, lebo mali homeoffice a jednoducho spotreba alkoholu sa zvýšila. Videli sme to aj vo zvýšenom počte telefonátov a rôznych kontaktov na našu linku. Oni si mysleli, že budú títo ľudia piť iba počas korony a keď prídu do roboty, tak sa to nejakým spôsobom samo vyrieši, ale teraz už nevedia prestať piť a nevedia si ani predstaviť, že by si večer po práci neotvorili jedno, dve, tri pivá.

Prešli ste si vzostupmi aj pádmi a z vašich posledných vyjadrení pre médiá vyplýva, že ste spokojný a vyrovnaný človek. Čo je podľa vás receptom na šťastie?

Taký šťastný ako som teraz, som bol naposledy, keď som sa sám so sebou vysporiadal a taký šťastný som bol pred tým, keď som mal 10-11 rokov a bol som malý chlapec. Taký pocit pociťujem, pretože abstinencia vás za to odmení, vyladí vás a dá vám veľkú silu do všetkého, pretože alkohol vás oslabuje a strácate sebavedomie. Lebo vy sa môžete tváriť ako majster sveta, ale vo vnútri duše ste ako škrupinka, do ktorej, keď sa pichne, tak sa rozsype.

Alkohol vždy ubližuje. Mnoho rodín trpí. Najmä muži sa menia na agresorov, doma je potom zlá nálada, bijú svoje deti, ženy a potom sa to tají. Jednoducho ubližujú svojej rodine po ekonomickej stránke aj celkovo a  takého človeka, ktorý pije v takýchto devastačných ťahoch, väčšina rodín izoluje. Takýto človek zostáva sám, stratí všetkých kamarátov. Potom má len falošných kamarátov, ktorí pijú s ním alebo vidia nejaké výhody v tom, že má peniaze, ale keď minie posledné euro, tak stratí aj tých posledných kamarátov a potom sa zgrupujú v takých skupinkách a vidíte ich pri všetkých nákupných centrách.

Máme to teraz odpozorované, robíme dokumentárny film o tom, že 12-ročné deti nemôžu v hypermarkete nakupovať alkohol, tak dajú bezdomovcovi 5 eur, on si odpije deci, to je jeho provízia a potom dá decku v ruksačiku fľašku. Potom dve deti niekde si pustia blootooth reproduktorík z telefónu a popíjajú alkohol. Myslia si, že „robia to naši rodičia“, vidia to v televízii, veľké reklamy, tak to chcú robiť aj oni. Nevedia, že zo vzorky 100 ľudí vždy 7 ľudí je závislých. Je jedno, či je to vysokopostavený človek alebo vodič autobusu. Je to jedno, závislosť si nevyberá, zaútočí a jednoducho vás chytí do chápadiel. Ako som bol otrok vo vlastnom tele, keď mojím pánom bol alkohol a nie ja a odovzdal som mu ovládanie od seba, tak som teraz veľmi šťastný, že som z toho vyšiel von. Ten terapeut, ktorý mi pomohol, nastavil mi to a vysvetlil, bol rovnako laický terapeut. Išiel som podľa jeho krokov tak ako moji klienti. Za minulý rok som namotivoval 37 ľudí z takého bodu, že sa o tom nechceli vôbec rozprávať.

— Peter Števkov/Tomáš Pilz

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

30

Našli ste chybu? Napíšte nám na

ZACHRÁŇTE DENNÍK SLOVENSKO


Rastúca čítanosť, no klesajúce príjmy. Tento paradox súvisiaci s koronakrízou neobchádza ani Denník Slovensko. K nemu sa pridružili aj početné podpásové útoky oponentov.

Pomôcť k záchrane perspektívneho národno-konzervatívneho mediálneho projektu však môžete aj vy. Urobiť tak môžete zaslaním ľubovoľného príspevku alebo pravidelnou sumou na náš transparentný účet, prípadne na náš bežný firemný účet.
Bojujeme aj za vás. Ďakujeme.


Prispejte nám transparentne
(IBAN: SK58 0900 0000 0051 6012 9105)

Prispejte na náš bežný firemný účet anonymne
(IBAN: SK22 0900 0000 0051 7010 3099)

DENNÍK SLOVENSKO — Denník pre Slovensko

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...