10-tisíc Slovákov po vojne odviekli do gulagov, hovorí spisovateľ Hajko

Oslobodenie Bratislavy (Zdroj: Facebook)

Aké sú teórie o tom, prečo vodca Hlinkovej gardy dožil na slobode? Ako vnímali Slováci vojnový štát a obstojí myšlienka o tom, že komunizmus nám nastolili Česi? Odpovede na tieto a mnohé ďalšie otázky sa dozviete v rozhovore, ktorý pre vás k príležitosti 75. výročia ukončenia najväčšieho ozbrojeného konfliktu v dejinách ľudstva pripravila redakcia Denníka S so spisovateľom a autorom knihy Nezrelá republika Jozefom Hajkom.

Keď prišli sovietske vojská na Slovensko, ako to vnímali bežní ľudia? Ako oslobodenie, okupáciu či niečo medzi?

Ľudia to v prvom rade vnímali ako koniec vojny, pretože ten vojnový stav tu trval v podstate osem mesiacov. Toľko sa tu bojovalo od povstania a ľudia boli z vojny unavení. Čiže ten príchod pre nich znamenal koniec bojov a to bolo skutočne oslobodenie.

Oslobodenie pre mnohých znamenalo uchopenie pozícií, napr. komunisti za postupujúcou Červenou armádou ustanovovali miestne samosprávy. Nadobúdali významné postavenie.

Na druhej strane tu boli ľudia, ktorí pri oslobodzovaní trpeli, pretože NKVD, teda sovietska vojenská polícia, zatýkala ľudí podľa zoznamov, ktoré buď mala sama, alebo ktoré vypracovali miestni ľudia, často komunisti. A podľa týchto zoznamov chytala NKVD ľudí a odvážala ich do ZSSR – tých obetí bolo zhruba 10 tisíc.  

Išlo o nejakých predákov Slovenskej republiky, členov vládnej strany HSĽS alebo Hlinkovej gardy, alebo išlo aj o bežných ľudí?

Väčšinou boli v zoznamoch ľudia, ktorí boli aktívni v tom režime, napr. poprední funkcionári. Na druhej strane, boli to aj ľudia, ktorí padli za obeť lakomosti alebo pomste svojich spoluobčanov. Poviem príklad, v meste Kežmarok miestni komunisti vypracovali ešte pred príchodom frontu zoznam 200 ľudí, podľa ktorého neskôr NKVD zatýkala ľudí. Na sto percent v tom zozname boli aj ľudia, ktorí boli absolútne nevinní, sú o tom dôkazy.

Alebo iný príklad. Sovietska polícia plnila tabuľkové kvóty – koľko ľudí má doviesť do ZSSR na nútené práce. A tak sa stalo, že z automobilu, ktorý viezol stanovený počet ľudí, čo mali ísť do gulagov, sa jednému podarilo utiecť. Keď išli okolo elektrického stĺpu s elektrikárom, tak mu povedali poď dole. Zišiel a už sa viezol do gulagu.

Ako to reflektovala slovenská spoločnosť. Vedela o tom, alebo to propaganda držala pod pokrievkou?

V úvode sa to dialo v rámci toho efektu oslobodenia, čo v našom prípade znamenalo koniec vojny a teda aj koniec režimu. Ale ten režim bol v podstate už bezzubý a ľudia viac-menej čakali na koniec. Samozrejme, že to vnímali, ale poviem to tak, tá pôda bola pripravovaná. Keď Stalin rokoval s československými politikmi v závere vojny v Moskve, sám im povedal – viete, príde k vám naša armáda, porobí niečo zlé, určite porobí. Ale berte to tak, že to sú ľudia, ktorí roky bojujú na fronte a musíte im to prepáčiť. Odmenou pre vás bude, že vám prinesú slobodu.

Slovenský štát sa dopustil viacerých zločinov, napr. nechal vyviesť židovských občanov  do táborov. Do akej miery za to mohli predstavitelia režimu? Do akej miery bol ten režim samostatný a do akej miery to bol bábkový režim?

Slovensko bolo úzko pripútané po osamostatnení sa k Nemecku špeciálnou zmluvou a tá zmluva diktovala niektoré veci, ktoré mala vláda urobiť. Príklad – slovenská armáda mohla konať len vyslovene v súčinnosti s nemeckou armádou. Takýchto ustanovení tam bolo viac, takže poslušnosť sa vynucovala na základe tejto zmluvy.

Do toho patrí napríklad aj oblasť represálií proti Židom. V podobnej situácii boli niektoré ďalšie štáty v Európe, kde k Židom tak kruto nepristupovali. Napríklad v Bulharsku alebo v Dánsku, odkiaľ sa ľudia nevyvážali.

Takže tam bola určitá miera vôle. Medzi slovenskými politikmi boli predstavitelia, ktorí si takéto niečo priali. Dôležité je, že títo ľudia sa nevyvážali do zahraničia s cieľom likvidácie, ale na vysťahovanie. Na druhej strane, títo ľudia boli občania Slovenskej republiky, ktorým zobrali občianstvo, zobrali majetok a za krutých podmienok ich naládovali do vagónov, v ktorých prevážali zvyčajne dobytok.

Stotožnila sa väčšina obyvateľstva s vtedajším režimom Slovenskej republiky? Vnímali to ako štát, ktorý ich reprezentuje?

Áno, po niekoľkých rokoch, zhruba do roku 1943, väčšina Slovákov považovala štát za svoj. Ani neuvažovali o tom, že by sa obnovila Československá republika. Bolo tu aj mnoho kritikov, medzi najhlasnejších patrili komunisti. Potom vznikal občiansky odboj, ktorý naberal na sile.

Tie línie lojality či nelojality boli asi vedené aj cez konfesionálne linky. Aj vy spomínate vo svojej knihe Nezrelá republika, že evanjelickí veriaci ostávali viac skeptickí voči režimu.

Keď máte štát, kde je prezidentom katolícky kňaz, a katolícka cirkev má naozaj výsadné postavenie, hoci fungovali aj iné cirkvi, tak pochopiteľne sa evanjelické obyvateľstvo neprikláňa k štátu. Navyše treba zobrať do úvahy, že za prvej ČSR bola situácia zase taká, že tí evanjelici, ktorých reprezentovala hlavne agrárna strana, zase mali silnejšie postavenie ako katolíci.

Keď malo dôjsť k oslobodeniu Slovenska, bola vôbec otázka na stole, či Slovensko bude ďalej existovať ako samostatný štát? Riešili niečo také spojenecké štáty, resp. naši zástupcovia v zahraničí?

Táto dilema padla po napadnutí Sovietskeho zväzu, keď ZSSR prerušil diplomatické styky so Slovenskou republikou, ktorú dovtedy uznával. To je pochopiteľné, keďže k útoku Nemecka sa pridalo slovenské vojsko.

Dôležité je, že v Londýne bola exilová vláda Beneša, ktorý bol od začiatku vyslovene za to, aby sa ČSR obnovila. Neskôr sa podpisuje zmluva medzi Sovietskym zväzom a ČSR a tým sú karty rozdané. Na druhej strane treba povedať, že Stalin si bol vedomý, že ak bude hrať voči Benešovi kartou, že existuje alternatíva samostatného Slovenska, tak môže od neho získať viac.

Napokon súhlas Beneša s odrhnutím Podkarpatskej Rusi súvisí s tým, že boli obavy, aby sa nejaký podobný scenár neobjavil v Stalinovej hlave, že Slovensko bude samostatné alebo začlenené do ZSSR.

Čo nejaký čas aj presadzovali komunisti. Bolo to reálne?

Nedá sa to tak povedať, že to doslova presadzovali, ale tá línia komunistickej strany zhruba do roku 1943 rátala so sovietskym Slovenskom. To bola doslova koncepcia, ktorú presadzovali, a nebolo celkom jasné, či sa s tým myslí samostatné Slovensko alebo Slovensko začlenené do Sovietskeho zväzu. Táto myšlienka bola živá aj nasledujúce roky, ale nebola až taká dominantná.

Tých 10-tisíc Slovákov, ktorých odviedli do gulagov. Vrátil sa z nich niekto?

Áno, vrátili sa mnohí, niekedy až po niekoľko rokoch, ale dodnes to nie je presne zmapované. Viem, že teraz sa dostali do múzea SNP v Banskej Bystrici podklady z Moskvy o týchto odvlečených ľuďoch. Čiže nemáme presné čísla, koľko ľudí umrelo, koľko sa vrátilo.

V každom prípade, keď sa títo ľudia vracali, tak v mnohých prípadoch už do komunistického Československa, a boli pre režim nepohodlní. A možno preto sa o tom tak málo vie, lebo tí ľudia boli viazaní mlčanlivosťou.

Ako je možné, že minister vnútra slovenského štátu a vodca Hlinkovej gardy Alexander Mach zomrel na slobode?

Dodnes nie je celkom vyjasnené, prečo nebol Mach odsúdený na trest smrti. Je tam viacero verzií, jedna z nich hovorí, že mal úzke vzťahy s komunistom Ladislavom Novomestským a ten mu pomohol pri procese. Ďalšia verzia hovorí, že ďalší významní funkcionári, Ďuriš a Široký, ktorých odvlieklo Gestapo do Brna, sa práve po Machovej intervencii dostali naspäť na Slovensko a ostali zavretí vo väzení v celkom miernych podmienkach.

Iná verzia zase hovorí, že Mach ľutoval svoje činy a odpustilo sa mu. No, v každom prípade Mach vo svojich spomienkach jednoznačne neodpovedá na to, čo mu vlastne pomohlo. Ale dal si tú snahu, že vymenoval dve desiatky slovenských komunistov, ktorým za slovenského štátu pomohol.

Spomína napríklad Ďuriša a Širokého, ktorí boli tesne pred SNP premiestnení do nitrianskej väznice. Premiestnil ich tam, aby ich povstalci po vypuknutí povstania mohli oslobodiť. A skutočne, Husák mal na starosti, aby sa títo komunistickí predstavitelia oslobodili, ale nepodarilo sa to, lebo Nitra už bola obsadená nemeckou armádou.

Popravený bol Jozef Tiso. Ako vnímali Slováci túto popravu? Akceptovali tento krok?

Tiso mal určite svojich priaznivcov, ale odpoviem na to príkladom z tých najvyšších politických štruktúr. Počas procesu s Jozefom Tisom máme na Slovensku stále Slovenskú národnú radu a Zbor povereníkov. Proces sa rozbieha po voľbách v roku 1946.

Pred týmito voľbami sa uvažovalo o katolíckej strane, ktorú podporovali aj komunisti. Tí chceli mať poslušnú katolícku stranu, pretože katolíkov-voličov bolo na Slovensku veľa. Ale nakoniec k založeniu tejto strany nedošlo, resp. došlo, ale bola to strana minimálneho významu, pretože sa na jej čelo dostal Vavro Šrobár, ktorý predtým vystúpil z katolíckej cirkvi.

V marci, apríli 1946 uzatvárajú v rámci Demokratickej strany dohodu katolíci s evanjelikmi. Aprílovú dohodu. Nie je tam síce napísané, ako sa postaví táto strana k procesu s Tisom, ale bola známa nepísaná klauzula, že Demokratická strana sa pričiní o to, že ak bude prezident odsúdený na trest smrti, tak nebude popravený.

Takže v DS si vážne uvedomujú, že poprava Tisa môže znamenať rozčerenie nálad na Slovensku a môže mať dosah aj priamo na Československo. Druhá vec je, že keď došlo k tomu odsúdeniu, tak DS sa nevedela k tomuto problému postaviť a SNR, kde mala DS prevahu, nedokázala poslať prezidentovi Benešovi odporučenie, ako sa má zachovať.

A Beneš sa necháva viesť vôľou vlády. Vláda zasadne a rozhoduje, že bývalému prezidentovi Tisovi sa nemá udeliť milosť. Tu už demokrati hlasujú za udelenie milosti, ale boli jednoducho prehlasovaní. Z toho, ako lavírovala Demokratická strana, ktorá získala vo voľbách až 60 percent voličov, sa dá spraviť obraz, aká bola situácia v slovenskej spoločnosti.

Komunisti to zahrali s Tisovým procesom geniálne. Bol to politický proces a komunisti si želajú trest smrti pre Tisa. A vedia, že keď DS donútia k tomu, aby hlasovala za milosť pre Tisa, tak jej členov môžu označiť za separatistov a novoľudákov, čo im aj potom prischlo. A ak by hlasovali za trest smrti pre Tisa, vedia, že stratia popularitu medzi voličmi. Takže DS sa do tejto pasce dostala a už sa z nej nevymanila. Dá sa povedať, že proces s Tisom, ktorého poprava sa uskutočnila na jar 1947, bol začiatkom konca DS.

Na Slovensku v roku 1946 vyhrala voľby práve DS. Do akej miery je pravdivá tá tradičná výčitka, že „Česi nám tu nastolili komunizmus“?

Keď sa pozrieme na zloženie slovenskej vlády za povstania v Banskej Bystrici, tak komunisti sa v nej ujímajú polovice hlasov. Po príchode frontu a obnovení povstaleckej vlády v nej majú komunisti zase polovicu. Takže treba si uvedomiť, že hneď po vojne majú komunisti na Slovensku polovičný podiel na moci. Z toho vyplýva veľmi veľa vecí.

Komunisti sa cítia silní, napokon v očiach mnohých ľudí sú tí najodhodlanejší bojovníci proti domácemu režimu a neskôr nemeckej inváznej armáde. Komunisti sa stavajú do pozície, že majú právo na polovičný podiel vo vláde. A po voľbách v 1946 sa nádejajú, že minimálne obhája ten podiel, resp. si mysleli, že získajú ešte viac ako polovicu hlasov.

Aby zabránili svojej porážke, tak vymyslia aj inštitút bielych hlasovacích lístkov. Keďže voľby boli vtedy povinné, dali ľuďom možnosť, že ak si nevedia vybrať, vhodia do urny biely hlasovací lístok a tým oslabia konkurenciu. Urobili všetko preto, aby uspeli.

Po voľbách nastalo prekvapenie, keď získali iba necelú tretinu hlasov. Začali uvažovať, aké kroky spraviť, aby svoju predchádzajúcu mocenskú pozíciu minimálne obhájili. A razom sú slovenskí komunisti najhorlivejšími zástancami centralizácie štátu. Aby im pražskí, českí komunisti pomohli tú pozíciu akokoľvek obhájiť. Po voľbách v roku 1946 sa hovorí doslova o tom, že DS treba zlikvidovať. A to sú kroky, ktoré môžu slovenskí komunisti spraviť len vtedy, ak budú mať podporu pražskej vlády a hlavne pražských komunistov.

V Čechách získali komunisti 43 percent, sú rozhodujúcou stranou. Na Slovensku o tom mohli skutočne naši komunisti len snívať. A najmä v Čechách, menej na Morave, je tendencia, aby komunisti so sociálnymi demokratmi pevne uchopili moc a sovietizovali režim. Na Slovensku to nevidíme, preto komunisti označujú Slovensko za choré dieťa štátu.

Kým v iných štátoch budúceho sovietskeho bloku nastupujú komunisti vyslovene z vôle Stalina, napríklad v Rumunsku, Bulharsku alebo predtým v Litve, Lotyšsku, Estónsku, Československo sa odlišuje tým, že má silných domácich komunistov, ktorí vyrástli z prvej ČSR, keď boli legitímnou stranou. Paradoxne počas vojny získavajú silné postavenie na Slovensku, lebo sú najviditeľnejšou časťou odboja, sú presvedčení o svojej pravde, získavajú polovicu v povstaleckej vláde.

Takže to je rozdiel medzi Československom a ostatnými štátmi. Áno, Červená armáda veľmi prispela k nastoleniu komunizmu na Slovensku, ale zďaleka sa to nedá porovnávať s ostatnými štátmi. Stalin skôr videl Československo ako osobitný prípad, kde sa nejakými právne prijateľnými možnosťami dostanú komunisti k moci.

Až po voľbách, keď sa ukázalo, že to nebude také jednoduché, dostáva v roku 1947 Slánský pokyn – už s tým niečo robte. Ďalšie voľby boli plánované na rok 1948 a bolo zrejmé, že komunistom sa nepodarí získať väčšinu. Takže už sa rysujú scenáre, ako uchopiť moc silou. Išlo sa na to rôznymi metódami, asi tá najviditeľnejšia bola, že komunisti si veľmi silno chytajú do rúk políciu, armádu, či odbory. Spoliehajú sa aj na sovietsku armádu, ktorá bola na hraniciach. Takže ak by nevyšlo prevzatie moci v roku 1948, jeden z plánov bol, že sem nastúpi sovietska armáda.

Takže v momente, ako nás Sovieti oslobodili, nebolo cesty späť.

Áno, keď sa pozrieme na prvý vládny program prijatý v apríli 1945, tak to je už vyslovene program prechodu ľudovej demokracie na režim, ktorý je v ZSSR. V tom čase to potvrdil v Košiciach na vystúpení pred slovenskými komunistami Gottwald. On si kládol podmienky, nie Beneš. Ešte vo vlaku cestou z Moskvy musela podľa jeho slov podať exilová londýnska demisiu a vytvorila sa nová, v ktorej mali komunisti silné postavenie.

— Peter Števkov/Juraj Orolín

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

2

Našli ste chybu? Napíšte nám na

ZACHRÁŇTE DENNÍK SLOVENSKO


Rastúca čítanosť, no klesajúce príjmy. Tento paradox súvisiaci s koronakrízou neobchádza ani Denník Slovensko. K nemu sa pridružili aj početné podpásové útoky oponentov.

Pomôcť k záchrane perspektívneho národno-konzervatívneho mediálneho projektu však môžete aj vy. Urobiť tak môžete zaslaním ľubovoľného príspevku alebo pravidelnou sumou na náš transparentný účet, prípadne na náš bežný firemný účet.
Bojujeme aj za vás. Ďakujeme.


Prispejte nám transparentne
(IBAN: SK58 0900 0000 0051 6012 9105)

Prispejte na náš bežný firemný účet anonymne
(IBAN: SK22 0900 0000 0051 7010 3099)

DENNÍK SLOVENSKO — Denník pre Slovensko

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...