Matovičov „blackout“ by bol absolútna katastrofa. Prepúšťanie je maslo na hlave vlády, hovorí Machunka

Viceprezident AZZZ SR Rastislav Machunka (Zdroj: SITA)

ROZHOVOR Úplné vypnutie krajiny, ktoré premiér Igor Matovič označil za „blackout“ by bol absolútna katastrofa pre slovenské hospodárstvo, vraví viceprezident Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení (AZZZ) SR Rastislav Machunka v rozhovore pre Denník S. Varuje pred ďalším prepúšťaním a hovorí o nedostatku skúsenosti väčšiny členov vlády s krízou.

Premiér Igor Matovič zvažuje totálny „blackout“ Slovenska, ale minister hospodárstva Richar Sulík je rázne „proti experimentom, ktoré by mohli zlikvidovať celú našu ekonomiku, pokiaľ nezačne rapídne stúpať počet obetí koronavírusu“. Bolo by úplné zastavenie prevádzok nepotrebných na chod štátu katastrofa pre Slovenské hospodárstvo a mohol by ho zlikvidovať?

Správne ste to pomenovali. Bola by to absolútna katastrofa, podľa toho, ako dlho by to trvalo. Je naozaj na zváženie, či máme naozaj takú vážnu situáciu, že by to bolo treba realizovať. Opatrenia, ktoré treba realizovať by mali byť primerané situácii. Pri tomto počte nárastu prípadov, ktorý je úplne iný ako v Taliansku, Španielsku a podobne, na to nevidím dôvod.

Jedine, že by z údajov vyplynulo, že nakazení, ktorí pribúdajú sú z firiem a je to teda výsledok ekonomickej aktivity a stretávania sa na pracovisku. Uvidíme, ako to dopadne. Opatrenia by mali byť primerané, pretože zastavenie takých firiem ako sú napríklad sklárne znamená ich definitívny koniec, pretože ak zastavíte pec na tavenie skla, tak ju už nikdy v živote nerozbehnete. Je to koniec a znamená to pre tú firmu krach.

Prezident Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení (AZZZ) SR Tomáš Malatinský uviedol, že sa musíme pripraviť na náročnú hospodársku krízu, ktorú slovenské hospodárstvo nemusí v zdraví prežiť, ak nedôjde k rýchlym a ráznym krokom na záchranu. Aké by tie kroky konkrétne mali byť?

Mali by smerovať do dvoch rovín. Tá prvá je „cashová“, teda zabezpečenie problémov s „cashom“, a druhá rovina je zabezpečenie zamestnanosti alebo nákladov na zamestnancov, aby sme v čo najmenšej miere prepúšťali. Keď tých ľudí neprepustíme, tak sa vieme aj oveľa rýchlejšie vrátiť naspäť, keď sa to uvoľní naspäť a vrátia sa nám možnosti odbytu. Zároveň je to výhodné aj pre štát, pretože keď ich prepustíme, tak sa o nich bude musieť štát tak či tak postarať, či už dávkami v nezamestnanosti, alebo sociálne dávky.

Zamestnávatelia volajú po okamžitom vytvorení hospodárskeho krízového štábu. Už ste o tom hovorili s vládou? Kedy by mohol tento krízový štáb začal pracovať a čo by bolo jeho úlohou?

Technicky môže začať pracovať tento štáb veľmi rýchlo v priebehu niekoľkých dní, ale je to závislé od vôle predsedu vlády. Predbežne by malo niečo podobné fungovať aj na ministerstve hospodárstva, to sa dohodlo na stretnutí minulý týždeň, tak uvidíme, aký to bude mať vývoj. Technicky sa to ale dá veľmi rýchlo.

Ale zatiaľ ste ako predstavitelia zamestnávateľov s novou vládou nerokovali?

Nie, v tejto chvíli ešte nie.

Kedy by mohol ten krízový štáb teda zasadnúť? Kedy sa ako predstavitelia zamestnávateľov stretnete s premiérom, keď chcete, aby tento štáb viedol?

To ja neviem odhadnúť. Je to skôr otázka na Úrad vlády SR alebo teda toho, kto to bude organizovať. Predpokladám, že to bude ÚV. Či to vôbec bude, alebo nebude, tak to ja neviem povedať. Záleží na tom, aký model zvolí predseda vlády. Neviem na to odpovedať, ale ako som povedal, technicky je to možné veľmi rýchlo. My sme pripravení, keď nám dajú vedieť, tak sme do troch hodín tam.

Mala vláda konať a stretnúť sa so zástupcami zamestnávateľov už skôr alebo súhlasíte s tým, že vláda je tu len necelé dva týždne a nemala na to čas?

Absolvovali sme stretnutie s ministrom Sulíkom aj ministrom financií a ja to nejdem kritizovať. Sú tu 10 dní a nabehli do niečoho, s čím nemajú skúsenosti. Spadli do rozbúrenej rieky, idú plávať a mnohí z nich sú neplavci, respektíve mnohí z nich ešte nikdy neplávali. Je to preto naozaj veľmi ťažké a vnímam prácu, ktorú robia a nejdem ich preto kritizovať, že už sme mali spolu dávno sedieť a valiť za to vlnu kritiky, ale teraz je ten čas, keď je ako tak stabilizovaná otázka zdravotníctva a je čas, aby sme dokázali ďalej fungovať aj z hľadiska ekonomiky. Tá je potom kľúčová na to, aby sme dokázali financovať opatrenia, ktoré treba robiť v zdravotníctve, sociálnych službách a podobne.

Budú súčasťou tohto štábu aj odborári, ako navrhoval šéf Konfederácie odborových zväzov Marián Magdoško? Ste za?

My s tým nemáme problém, keď si pán premiér pozve odborárov, tak tam budú. Ctíme si tripartitný dialóg a odborári môžu byť toho súčasťou, my s tým skutočne problém nemáme, práve naopak.

Vláda pripravila v balíčku prvej pomoci preplácanie 80 % mzdy zamestnancov firmám, ktoré musia mať z nariadenia vlády zatvorené, ale akú logiku má 200-tisíc eurová hranica, keď to vychádza tak pre firmy s 200-250 zamestnancami? Čo tie väčšie?

Skôr by to mala vysvetliť vláda. Domnievam sa, že ten limit je tu preto, aby sa na to dali využiť prostriedky Európskej únie, pretože tam je to limitované, že tento druh pomoci nesmie byť určený pre veľké podniky, ale nič nebráni štátu, aby pomoc pre veľké podniky sám realizoval. Toto je teda zrejme logika štátu, prečo to tak urobil. Inú logiku v tom nevidím.

Rovnako ako zamestnávatelia aj odborári volajú po tom, aby sa najmä vo veľkom neprepúšťalo, ale čo taký Decodom s takmer tisíckou prepustených zamestnancov, sú podobne ohrozené aj ďalšie firmy?

Áno, určite. Prípad Decodomu, je príkladom toho, že pomoc je zle nastavená, pretože Decodom je firma, ktorá je priamo postihnutá uzavretím prevádzok. Je to veľká firma takže tých 200-tisíc jej nerieši nič z hľadiska sanovania zamestnancov. Toto je dôsledok chybného rozhodnutia týchto opatrení. To je presne to, čo sme kritizovali už v nedeľu. Prepúšťanie v Decodome je do veľkej miery maslo na hlave týchto zle nastavených opatrení. Otázne je, či sa tomu dá ešte nejak zabrániť komunikáciou s Decodomom, pretože to nie je pár ľudí, ktorých idú prepustiť. Sú vo výpovednej lehote a možno sa dá ešte v tomto smere konať, ale je to otázka vlády, či bude, alebo nebude ochotná.

Takže v podstate ani pre žiadnu z firiem z Klubu 500 to už nie je riešením?

To je nič, to sú pre nich drobné.

Minister práce a sociálnych vecí povedal, že sa firmy rozhodli podporovať cielene a označil to za takzvanú „kvapôčkovú závlahu“ s tým, že vláda nechce rozdávať podporu firmám plošne…

Áno a výsledkom tejto kvapôčkovej metódy je 900 prepustených ľudí z Decodomu. Takže asi tá metóda nie je dobrá.

Myslíte si, že takéto prepúšťanie bude teda pokračovať aj v ďalších firmách?

Áno, bude to ďalej pokračovať.

Súčasťou štátnej prvej pomoci je aj odklad platby odvodov za zamestnávateľa pri poklese tržieb o viac ako 40 % a odklad preddavkov dane z príjmu pri poklese tržieb o viac ako 40 %. Podnikatelia si budú môcť tiež započítať naraz doteraz neuplatnenú stratu od roku 2014. Dávajú vám tieto opatrenie zmysel? Pomôže?

Samozrejme, dáva to zmysel v tom, že ak si odpočítate tú stranu jednorazovo už teraz, tak vám to zníži daňový základ a tým aj potrebu platiť daň. To prvé opatrenie, ktoré ste spomínali dáva zase zmysel práve v množine opatrení na zabezpečenie „cashu“, teda okamžitých peňazí, ktoré sa dajú použiť na mzdy alebo zabezpečenie výroby. Zmysel to teda dáva.

Pýtam sa na to preto, že napríklad Miroslav Beblavý opatrenie na neuplatnenú stratu od roku 2014 kritizoval a tvrdil, že ho využijú len oligarchovia?

To je jeho pohľad. Neviem, kde na to prišiel, alebo čo ho k tomu vedie. Sú to jednoducho firmy, ktoré zamestnávajú ľudí, platia dane a tvoria tu hodnotu pre spoločnosť. Kto je za tým, je úplne irelevantné. Rozhodujúce je, či sa dodržiavajú zákony a ako sa tu z hľadiska spoločenskej zodpovednosti podniká. Či už je za tým Penta, J&T alebo ktokoľvek iný, na to treba jednoducho zabudnúť. To má skôr politický efekt ako reálne nejaký zmysel, pretože ak tie firmy zamestnávajú ľudí, plnia si svoje záväzky, tak nech nikoho nedráždi, kto je za tým.

Štát má dať na tieto opatrenia na riešenie ekonomických problémov miliardu eur ročne a narastie zadlženie o 1 %. Mali by sme sa zadlžiť viac, aby šla pomoc aj pre veľké podniky, ktoré sú nosné pre ekonomiku?

Myslím si, že to bude nevyhnutné. Inak sa stane to, že firmy sa nedostanú naspäť do výrobného procesu tak rýchlo ako keby bola táto pomoc realizovaná a potom nastanú oveľa väčšie straty, keď budú nabiehať s produkciou pomaly. Predpokladáme, že to bude mesiac, dva trvať a to je stav na to, aby sme firmy dokázali udržať v „spiacom móde“ a platili náklady na zamestnancov, aby mohli potom okamžite nabehnúť. V prípade, že firmy bez pomoci tých ľudí prepustia, tak to bude štát musieť platiť tak či tak, ale firmy sa budú oveľa pomalšie dostávať späť do svojho biznisu a tým pádom aj do platenia daní a škody budú väčšie ako už sú.

My si uvedomujeme, že z hľadiska rozpočtu je dôležité, aby sa prijali opatrenia predovšetkým na strane obligatórnych výdavkov, tých bežných, nie investičných a tam sa okresalo všetko, čo sa okresať dá, aby sme išli len na podstatu fungovania sociálneho systému a ostatných vecí. Všetky tie korupčné predvolebné veci treba jednoducho pozastaviť na obdobie pokiaľ sa z hľadiska čistého rozpočtu nedostaneme na nejaké pozitívne hodnoty.

Mohlo by si teda Slovensko podľa vás dovoliť zadlžiť sa viac, aby sme zachránili veľké podniky, ktoré ťahajú hospodárstvo?

Inú možnosť nemáme. Bude to veľmi bolestivé a veľmi drahé, pretože nám narastú úroky za dlh. Síce na to vytvára istý priestor Európska centrálna banka, ale rozhodne to bude bolestivý proces. Nezadlžiť sa dnes znamená, že si v budúcnosti vytvoríme problém oveľa väčší ako keď budeme teraz firmy sanovať a potom dokážeme veľmi rýchlo nabehnúť do výrobného procesu. Dôležité je, že to robia aj všetci konkurenti okolo. Keď nebudeme potom do rozbiehajúceho sa vlaku schopní naskočiť, tak nastúpia do toho naši konkurenti minimálne z krajín V4 a o to to bude horšie.

Keď vidíme, aké veľké finančné vankúše vytvárajú okolité štáty, tak koľko by Slovensko podľa vás potrebovalo na udržanie hospodárstva v takom stave, aby po opatreniach proti pandémii koronavírusu došlo k rýchlejšiemu reštartu, o ktorom hovoríte? Keď je to teraz miliarda eur mesačne na tých prvých pár opatrení, tak koľko by to malo byť?

To je ťažké otázka, pretože to záleží na tom, aké opatrenia sa podarí prijať, a to by práve malo byť témou toho krízového hospodárskeho štábu. Aj z hľadiska udržateľnosti verejných financií, na čo sa samozrejme musí klásť dôraz, ale musí to byť vyvážené, aby sme potom, ako vravím, mohli rýchlo nabehnúť na produkciu. Nejaké číslo je otázka pre analytikov a je to práve téma pre krízový štáb, aby to nebolo len nejaké číslo vymyslené z brucha, ale vychádzalo to z viacerých alternatív, riešení, spôsobu opatrení atď.

Zamestnávatelia varujú, že čím dlhšie bude súčasný stav trvať, tým budú škody pre podniky väčšie…

Jednoznačne. Tak to je. Ak by nastal nebodaj stav, ako premiér medzi riadkami spomenul, že by došlo k takzvanému „blackout“ ako je v Taliansku, že sú zatvorené všetky firmy okrem tých, čo realizujú bazálne funkcie štátu, tak to budú obrovské a fatálne škody pre hospodárstvo. Čím to bude dlhšie, tým ťažšie sa z toho budeme potom spamätávať.

Bola jedna štúdia, ktorú uverejnil Times. Hovorí, že ak klesne HDP v krajine o viac ako 6 %, tak škody na životoch a zdraví sú väčšie ako škody spôsobené samotným koronavírusom, pretože peniaze sú prepojené so sociálnym systémom, zdravotníctvom a všetkým ostatným a podpisuje sa to potom na zdraví obyvateľstva a stratách ďalších životov. Preto treba vybalansovať tie opatrenia tak, aby sme nespravili viac škody ako úžitku. Absolútnou prioritou musí byť samozrejme zastavenie vírusu, ale s primeranými opatreniami, ktoré budú zodpovedať danej situácii a potrebám.

Dokážu veľké firmy vydržať súčasný stav s pomocou štátu tie dva, tri mesiace ako povedali niektorí vaši kolegovia zo zamestnávateľských zväzov?

S pomocou štátu to dokáže fungovať dva tri mesiace a štát to dokáže po tú dobu aj sanovať, ale dôležité je, aby to skutočne boli len tie dva tri mesiace, pretože čo bude nasledovať potom, to už je naozaj veľký otáznik.

Čo hovoríte na polmiliardové mesačné bankové záruky, aby mohli banky za údajne výhodných podmienok poskytovať podnikateľom úvery? Poznáte niekoho, kto by si v tejto situácii vzal pre firmu úver, aj keď došlo k odkladom splátok na 9 mesiacov?

Má to zmysel, pretože buď môžu prefinancovať splátky úverov, na ktoré teraz nemajú, ale veľmi ťažko by si asi vedeli vziať úver na to, aby vyplácali mzdy a prevádzku. Napríklad v prípade investičných úverov, ktorým končí platnosť je možné ich prefinancovať práve z tohto. Môže to teda mať v obmedzenej miere význam a je to práve v tej množine potreby „cashu“. Firmy, ktoré budú odvážne, môžu byť potom veľmi úspešné a dokážu práve túto odstávku využiť na možno rôzne investície, ktoré sa im ťažšie realizujú za plnej prevádzky a keď si to risknú a dokážu to prefinancovať, tak môžu byť o to viac úspešní po skončení krízy, lebo pravdepodobne to budú vedieť spraviť bez nejakého ďalšieho vážneho obmedzenia výroby, ktorá je už aj tak z iných dôvodov obmedzená. Možno to spravia za lepšie ceny, lebo dodávatelia teraz majú viac priestoru na to, aby to spravili a možno aj nižšie ceny, ale to je už prípad od prípadu, generalizovať sa to nedá.

Bolo by podľa vás dobrým riešením skrátenie pracovnej doby tzv. „kurzarbeit“, ako navrhoval Prezident Zväzu automobilového priemyslu (ZAP SR) Alexander Matušek?

Áno, rozhodne. Je to veľmi dobrý spôsob, ktorý tu je.

S týmto riešením súhlasia aj odborári… Nie je práve preto čas na to, aby sa zamestnávatelia s odborármi výnimočne spojili a zatlačili na vládu, aby presadili tento nástroj teraz, keď ide o všetko?

Možno áno, ale ak to podporia aj odborári, tak zvyčajne pri takejto zhode naše návrhy v minulosti vždy predošlá vláda akceptovala. Ak sa medzi nami nájde model, tak prečo nie, ale opäť aj toto by malo byť predmetom toho krízového štábu, pretože robiť to na tlačovkách a nemať platformu, kde tie veci prijímať, to nemôže byť úspešné. To sú tie skúsenosti, pretože keď bola kríza v roku 2008-2009, tak odborári tu boli a boli sme tu aj my, ale mnohí členovia vlády okrem pána Sulíka, tu neboli a nevedia, ako tá kríza prebiehala a čo bolo treba v danej chvíli robiť. V tom je ten rozdiel, že sú mnohokrát hodení do vody a nemajú skúsenosti spred desiatich rokov, čo im samozrejme nič neupiera na tom, že majú ambíciu a intenzívne pracujú na tom, aby sa posúvali dopredu. Skúsenosti sa ale ťažko nahrádzajú.

Keď ste spomenuli krízu z roku 2008, má s ňou tá súčasná niečo spoločné alebo je to niečo úplne iné?

Je to samozrejme niečo úplne iné, pretože vtedy ste vedeli aspoň čiastočne prognózovať. Mali ste nejaké neznáme, ale dnes nedokážete prognózovať, pretože neviete základnú vec, či to bude trvať dva, tri mesiace. Analytici tvrdia, že to bude trvať do januára, pretože ten „peak“ (vrchol) sa čaká v polovici júla, ale potom majú tie opatrenia pokračovať ďalej aj keď to začne klesať. Epidemiológovia, ako pán profesor Krčméry, hovoria, že to bude kratšie obdobie, takže je ťažká otázka, čo to bude a aké budú ďalej opatrenia. Neviete preto prognózovať, čo sa stane. Robíte len absolútnu operatívu a neplánujete. Vtedy (2008-2009) sa dalo aspoň niečo naplánovať, lebo to bolo aspoň o ekonomický faktoroch, ale teraz to tak nie je. O to jednoduchšie to potom môže nabehnúť naspäť, ale aj to je len domnienka, pretože niečo také tu ešte nikdy nebolo. Nevieme sa teda oprieť o historické dáta a skúsenosti.

Je tu predsa len niečo spoločné obe krízy?

Dá sa to porovnať v tom, že potrebné opatrenia sú veľmi podobné ako v roku 2008-2009. „Cash“ a zamestnanci, v tom je to podobné. Tie odskúšané opatrenia z predošlej krízy treba aplikovať a možno sa z nich poučiť a trošku inak ich nastaviť. Treba ale oprášiť, čo bolo v roku 2009 – 2010.

Exminister financií Ivan Mikloš navrhoval, že by bolo jednoduchšie, aby štát dal na každého zamestnanca 500 eur ako garantovaný príjem, bolo by to podľa vás lacnejšie riešenie pre firmy?

Áno, bolo by to riešenie. Predovšetkým je to to, po čom voláme, pretože je to administratívne jednoduché. Dôležité však v tomto prípade je vyselektovať adresnosť, pretože niektoré firmy, aj keď ich je naozaj veľmi málo, nie sú postihnuté (opatreniami proti šíreniu koronavírusu) a nemajú nejaký zásadný problém. Takže aj toto môže byť téma.

Keď hovoríte o potrebe udržania chodu firiem a zamestnanosti, nebolo by dobré robiť v tomto čase projekty na stimulovanie ekonomiky ako napríklad modernizáciu, či opravu infraštruktúry?

Rozhodne áno, preto keď som hovoril o okresaní rozpočtu, tak som hovoril o okresaní výdavkov, ale nie investičných. Naozaj treba pokračovať v rozbehnutých investíciách a to nielen v dopravnej infraštruktúre, pretože to je jeden z nástrojov, ako stimulovať ekonomiku. V tomto smere by rozhodne žiadne škrty nemali byť. Treba si vziať príklad z Českej republiky, kde deklarovali, že dopravnej infraštruktúry sa žiadne škrty týkať nebudú. Diaľnice, železnice, cesty a opravy by nemali byť nijako ohrozené.

— Tomáš Pilz

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

Našli ste chybu? Napíšte nám na

ZACHRÁŇTE DENNÍK SLOVENSKO


Rastúca čítanosť, no klesajúce príjmy. Tento paradox súvisiaci s koronakrízou neobchádza ani Denník Slovensko. K nemu sa pridružili aj početné podpásové útoky oponentov.

Pomôcť k záchrane perspektívneho národno-konzervatívneho mediálneho projektu však môžete aj vy. Urobiť tak môžete zaslaním ľubovoľného príspevku alebo pravidelnou sumou na náš transparentný účet, prípadne na náš bežný firemný účet.
Bojujeme aj za vás. Ďakujeme.


Prispejte nám transparentne
(IBAN: SK58 0900 0000 0051 6012 9105)

Prispejte na náš bežný firemný účet anonymne
(IBAN: SK22 0900 0000 0051 7010 3099)

DENNÍK SLOVENSKO — Denník pre Slovensko

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...