Slováci sa ako komunita počas pandémie nemajú za čo hanbiť. Príjemne sme prekvapili samých seba, hovorí sociologička

Silvia Porubänová (Zdroj: archív S.Porubänovej)

ROZHOVOR Slovensko prijalo v boji proti šíreniu koronavírusu Covid-19 tvrdé opatrenia, ktoré ľudia väčšinou schvaľujú. Na druhej strane počúvame svedectvá našincov z krajín západnej Európy, podľa ktorých tam ľudia zďaleka k pandémii nepristupujú tak zodpovedne ako u nás. O prístupe Slovákov k opatreniam proti šíreniu koronavírusu aj dopadoch sociálneho dištancu prehovorila sociologička Silvia Porubänová pre Denník S.

Angličania, Rakúšania či Francúzi napríklad nosia rúška v oveľa menšej miere ako my. Čím to je, že Slováci sa takto postavili k opatreniam proti šíreniu nákazy? Sme natoľko odlišní od týchto národov?

V dobrých časoch mávame (vrátane Vás novinárov) tendenciu posudzovať sa navzájom veľmi prísne, v mnohých ohľadoch až nezmieriteľne. S nekompromisným dôrazom na všetko fakticky či predpokladane negatívne, zaostalé, dožívajúce…

Vnímame a interpretujeme sa hyperkriticky s priznaným či naopak starostlivo skrývaným kolektívnym sebapodceňovaním voči „vyspelému Západu“. Ťažké časy (a že ich v našich končinách zase nebolo málo!) nás naopak nútia vidieť sa realisticky, uvedomiť si a vedome potvrdiť mnohé nespochybniteľné ľudské kvality i občianske prednosti. Zodpovednosť, disciplinovanosť, ohľaduplnosť, solidárnosť, empatia, vrúcnosť nie sú len pojmy, ale reálne hodnoty, ktoré máme príležitosť zažívať a oceniť.

Sme natoľko odlišní od západných národov?

Áno, je to pravda, napokon kamionisti, súčasní „poslední Mohykáni“, ktorí jediní prechádzajú Európou skrz-naskrz, ochotne referujú, že nikde inde -naozaj nikde, ani v tých najnoblesnejších a najkultúrnejších veľkomestách nášho kontinentu nevídať drvivú väčšinu ľudí s (u nás dnes už neodmysliteľným) rúškom na tvári, so samozrejmým odstupom vo vzdialenosti či bezproblémovým dodržiavaním zákazu spoločenských podujatí. Napokon za všetko hovoria zábery z prvého dňa karantény v Londýne. Doslova natrieskané vagóny metra, hlava na hlave, telo na tele a len kde-tu niekto aspoň so šálom na ústach a nose.

Tí pesimistickejší z nás, tí s už spomínaným sklonom k „národnému sebabičovaniu“ budú napríklad namietať, že je to správanie malého, večne ustráchaného a oportunistického národa a podobne. Nemyslím si. Je načase vidieť sa v lepšom svetle. V období pandémie sa zatiaľ ako pospolitosť, spoločenstvo, komunita nemáme za čo hanbiť. Práve naopak, sami sebe sme si príjemným prekvapením. Iste, treba zaklopať, toto nie je prestávka, ale šprint proti vetru a cieľ je zatiaľ v nedohľadne. Nech nám oduševnenie, sila a dôstojnosť dlho vydržia, musia.

Jedna z teórií je, že Slováci nedôverujú inštitúciám a obávajú sa, že o nich nebude postarané, obzvlášť v zdravotníctve. Môže byť aj toto za tým, čo vyzerá ako zodpovednosť Slovákov v čase pandémie?

V našich podmienkach nie je princíp subsidiarity len a primárne politickou zásadou. Turbulentné historické skúsenosti spôsobili, že máme doslova zažité a zvnútornene spoliehať sa, pokiaľ ide o zodpovednosť za zásadné rozhodnutia, na seba samých, na svojich najbližších. Čo sa týka verejného zdravia, sme hygienicky i inak zdravotne zodpovední preto, že chceme ísť zdravotníkom, lekárom v ústrety. Chceme, aby mali čas a priestor čeliť tým najkritickejším prípadom. Sme súčinní, nie raz a prevždy nedôverčiví. Aj to je naše ohromné „plus“.

A čo to pozitívne vysvetlenie, že sme súdržnejší národ v porovnaní s inými?

Reálna miera súdržnosti a solidarity sa prejaví v správaní ku slabším, zraniteľnejším. Najmä ku starším a zdravotne postihnutým ženám a mužom, deťom, ľuďom bez domova. Ešte si netlieskajme, ešte vytrvajme. Zachytila som, že na niektorých miestach spôsobili hodiny vyhradené pre seniorov v predajniach potravín doslova zášť, nevyberané slovné útoky voči nim. To je neospravedlniteľné! Zatiaľ nejde o žiadny výrazný zásah do slobôd kohokoľvek. Čo budeme robiť, keď naozaj pôjde do tuhého?!

Mnohí Slováci nestrácajú údiv, keď zistia, že v Británii sa ešte nedávno konali koncerty, v Španielsku protesty feministiek. Bežnému Slovákovi pri tom takpovediac padá sánka. Ako vy vnímate túto, z nášho pohľadu obrovskú nezodpovednosť na Západ od nás?

Pre nespochybniteľne sebavedomé národy a spoločenstvá je typická aj vysoká miera osobnej autonómie, individuálneho vzdoru. Sú ochotní aj schopní protestovať, štrajkovať aj z dôvodov, ktoré by sa inde riešili vyjednávaním, prípadne vôbec neriešili. Odvrátenou stranou mince je nerešpektovanie ani krízových nariadení, opatrení, veľká „odolnosť“ voči podriadeniu sa akejkoľvek autorite, akémukoľvek zásahu do svojich práv.

Podobne ako my sa však ku kríze postavili aj Česi, Maďari, Poliaci. Pozorujeme aj na tomto to zaužívané delenie na Východ a Západ?

Sú to štáty s podobnou historicko-spoločenskou skúsenosťou, voči paušalizácii národných mentalít som však veľmi skeptická. Tak či onak, aj v tomto pelotóne zatiaľ vedieme, pokiaľ ide o rýchlosť reakcie, operatívnosť a zodpovednosť. Každý si môže overiť, že napríklad u našich českých bratov môžeme hovoriť v porovnaní s nami o istom oneskorení či váhavosti.

Ako pandémia ovplyvňuje novú vládu a jej začiatok vládnutia?

V našom kultúrnom priestore minimálne sto rokov nikto nepreberal moc počas celosvetovej pandémie. To hovorí za všetko. Jedinou komparatívnou výhodou môže byť prirodzená rezignácia na akékoľvek pokušenie pokračovať v „kampaňovaní“, či „agitovaní“. Všetko ostatné už budú tvrdé skúšky ohňom, bez možnosti odvolania sa na skúsenosť či prax kohokoľvek porovnateľného. Samozrejme, je tu aj vidina šance „prepísať mapu“ slovenskej politiky.

Robí vláda dosť, aby upokojila ľudí?

Nielen vláda, aj iní spoločenskí aktéri musia momentálne veľmi dôrazne a zároveň citlivo vybalansovávať dôraz nevyhnutný na dodržiavanie pravidiel a opatrení s ponukou perspektívy, potenciálu, nádeje. Myslím si, že v tom, v snahe o takúto rovnováhu, bude tkvieť tajomstvo našej výdrže a úspechu „po kríze“.

Na sociálnych sieťach sa objavujú fotky a správy o ľuďoch, ktorí ponúkajú zadarmo dezinfekciu či podomácky vyrobené rúška. Sú ľudia v kríze solidárnejší?

Kríza môže nielen znepokojovať a frustrovať, ale takisto mobilizovať, odkrývať naše skryté rezervy, ľudský potenciál. Nie nadarmo sa vraví, že ľudské bytosti sú ako olivy, najlepšie zo seba vydávame pod tlakom.

Aký je váš názor na to, že niektorí ľudia napriek nariadeniam, nerešpektujú napríklad nosenie rúšok v obchodoch pri nákupoch?

Je to egoizmus a hulvátstvo, ktoré doslova volá po rukolapnej sankcii.

Bude šírenie koronavírusu významným a dlhodobým zásahom do celospoločenskej psychiky? Ako sa podpíše na správaní ľudí, zmení sa slovenská spoločnosť?

Túto otázku budú celkom iste s chuťou a masívne riešiť psychológovia, keď budeme mať „vyhrané“. Zatiaľ sa musíme posilňovať tak, ako je to možné, aby sme o pár rokov mohli vnímať „koronaobdobie“ nielen ako spoločenskú traumu, ale aj kvalitatívny, spoločenský aj osobný „reštart“.

— Tomáš Pilz

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

Našli ste chybu? Napíšte nám na

ZACHRÁŇTE DENNÍK SLOVENSKO


Rastúca čítanosť, no klesajúce príjmy. Tento paradox súvisiaci s koronakrízou neobchádza ani Denník Slovensko. K nemu sa pridružili aj početné podpásové útoky oponentov.

Pomôcť k záchrane perspektívneho národno-konzervatívneho mediálneho projektu však môžete aj vy. Urobiť tak môžete zaslaním ľubovoľného príspevku alebo pravidelnou sumou na náš transparentný účet, prípadne na náš bežný firemný účet.
Bojujeme aj za vás. Ďakujeme.


Prispejte nám transparentne
(IBAN: SK58 0900 0000 0051 6012 9105)

Prispejte na náš bežný firemný účet anonymne
(IBAN: SK22 0900 0000 0051 7010 3099)

DENNÍK SLOVENSKO — Denník pre Slovensko

Sme mladí ľudia, ktorí písanie chápu nie len ako spôsob vlastnej sebarealizácie, ale aj ako povinnosť voči vám ostatným. Nebudeme sa však stavať do nečitateľnej pózy, ale nahlas šíriť to, čo pokladáme za objektívne správne so zreteľom na náš hodnotový systém. Neromantizujeme si minulosť, ale nasledujeme pozitívny odkaz našich dejateľov či predkov, ktorí za náš spôsob života, vlasť a rodinu umierali a chceme našu domovinu odovzdať budúcim generáciám v ešte lepšom stave, než v akom sme ju našli. Čítajte viac...